Zamýšľam sa nad tým ako mi je smutno, že tem, ktorého chcem nie je môj. Dokonca je niekoho iného. A ked rozmýšľam nad roznymi možnosťami aké by to bolo, byť s ním, o situáciach medzi nami, ako vystrihnutých z holywoodskych filmov, snívam a snívam a ľutujem sa, zabúdam, že ja toho mám aj tak strašne veľa. Upadám do depresie kvôli jednému človeku. Jedinému človeku, ktorý o tom možno ani len netuší. A zabúdam na tých druhých.
, , Tí druhí" sú ľudia bez ktorých by som to nebola ja. Bez ktorých by môj život nebol taký veselý, taky naplnený, taky pestrý.
Nehovorím o svojej rodinke....ale o ľudoch, ktorí bez toho aby o tom vedeli do nej zapadli.
Niektorých poznám už od malička. Ako moja najlepšia kamarátka. Presne si pamätám, ako som ju na základnej spoznala, a ako sme sa nemali radi, Dokonca sme dlhé roky, , bojovali" o priazeň jednej osoby. A práve to nás stmelilo. Našli sme si po rokoch k sebe cestu, ktorá je už spoločná.Nemusíme sa ani jedna s druhou rozprávať. Vieme, čo si tá druhá myslí. POznáme sa ako staré ponožky . Je to úžasný pocit mať ju pri sebe v tých dobrých aj zlých obdobiach.
Spolu sme spoznali mnoho ľudí.Tých , s ktorými sme narobili toľko bláznovstiev a od ktorých sme sa toho toľko dozvedeli. Stretli sme nášho spoločného brata. Aj ked je s ním niekedy veľmi ťažko, lebo je veľmi komplikovaná povaha, ja mu vždy všetko prepáčim, a on mne. Bez neho by to už nebolo ono.Preto , ked už nemám síl niekedy riešiť spoločné problémy, si spomeniem na to, koľko máme toho za sebou, a vždy sme to splu udržali. Prečo nie teraz?
Tento blog som začala písať aj preto aby som spomenula mojích krásnych spolužiakov. V škole to bolo vždy ťažké. Za tri posledné roky na strednej som vystriedala toľko skupiniek ľudí.Nikdy to nebolo ono. Ale oni ma zavolali k sebe. Ani neviem ako som sa pri nich ocitla. Pri nich troch nejde len o srandu, o zábavu, ktorej máme vždy dosť ale aj o to, že sa dokážeme podržať.Nejak sme stále spolu, i ked sme odlišní. A čo je podstatné snažíme si vždy hovorť všetko a tiež si hovoriť ako sa máme radi. Vieme o sebe toľko. A to naše skupinové objatie. Spoločné akcie. Potom človek normálne chodí rád do školy. A to už je čo povedať.
Niekedy ked som smutná a je mi na plač, a ked pochybujem, či ma má niekto rád spomeniem si na ich tváre....a nielen na ich, aj na tváre desiatok iných ľudí, ktorých som tu nespomenula, lebo bez ktoréhokoľvek z nich by to už nebolo ono. Bez mojej sestričky, bratov, maminy a oca, rodiny, mojich úžasných spolužiakov, všetkých mojich kamošov, lebo každý jeden má svoje miesto.
A aj pán dotyčný, ktorý je dôvodom aj dnešnej depresie, je môj super kamoš, spolužiak......a myslím, že aj ja som jeho kamarátka po tom všetkom, čo sa stalo....... aspoň kamoška
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár