Poslala som mu mail. Asi piaty za posledných 6 rokov

Vždy si na neho spomeniem, len tak odrazu mi vrazí do hlavy a potom sa len ledva snažím to nejako prekonať a pohnúť sa ďalej. A popritom sa cítim tak nečisto, pretože mám teraz aj tak niekoho iného. A to zrovna vzťah bez hádok a bez tých odporných vecí, ktorým som sa predtým akosi nevedela vyhnúť. Lenže keď sa niečo stále opakuje, hádam je na mieste uvažovať o tom, či za to nemôžem práve ja. A tak som sa dostala až sem. Do každodenného pokojného láskového stereotypu. Ako keby to skoro ani nebolo na mieste. Hľadám chyby, ktoré nie sú. A potom sa vraciam do minulosti.

Síce to nemyslím zle. Ja len túžim po slovách.

Stále ma to bolí, všetko čo sa stalo. Chcela by som toľko vecí napraviť, toľkým ľuďom vysvetliť prečo som sa správala tak hrozne, aj keď som to vtedy vnímala úplne inak. Že to teraz už chápem. Že som mala ten moment keď sa pozrieš dolu a vidíš svoj život roztrúsený na dlážke a všetko odrazu do seba zapadá. Tie pocity, ktoré vôbec nedávali zmysel a vychádzali z neznámych miest, tá nerozhodnosť, ktorá ma ťahala vždy inam, tá bojazlivosť skrytá akoby za nezaujatosťou. Toľko zlomených sŕdc a toľko odvrhnutí, ale teraz je už neskoro. A s tým sa musím vyrovnať.

Teraz to už nikto nechce počuť. Nikdy nedostanem odpoveď. Cítim sa znovuzrodene, a zároveň som otrasným človekom. Niekedy mám pocit, že maminka mala pravdu. Nepodarené decko. Trhá mi to srdce.

Musím sa pozbierať a začať žiť odznova. Smutná budem už len zopár dní. A potom už nebudem opakovať chyby svojich rodičov. Dnes už nado mnou nemajú moc.

 Vyznanie

6 0 3 0 1

Komentuj

9 komentov k blogu