Z nudy siahnem do preplneného ruksaku, aby som z neho vylovila jednu z dvoch jediných praktických vecí, najlepšieho priateľa človeka. Nie, nie, neposielajte na mňa Slobodu zvierat! Nie som typ človeka čo nosí v kabelke nejakého chlpatého Dunča. Hovorila som o knihe. Moja ruka, na prekvapenie, zostala zašmátrať v prázdnote. (Teda v prázdnote vyplnenej sedem kíl ťažkými učebnicami šalátovej väzby, žiadny tvrdý obal so zaujímavým obsahom.) Mať tak o stoosemdesiat rokov viac, teda byť stará ako spomínaná učiteľka, asi ma klepne. Škoda, že sa niečo také šokujúce nestalo jej! No, snáď nabudúce... Ale, aby som to konečne dokončila, najväčším problémom je: Čo budem robiť ja, kým sa moji spolužiaci moria s derivátmi?
CHCEM KNIHU! kričala jedna polovica mojej osoby.
Ak sa nazdávate, že tá druhá je moje svedomie a kričí CHOĎ SA UČIŤ!, veľmi sa mýlite. Druhý hlas vytrvalo požaduje dennú dávku hudby zo slúchadiel mojej mp3-ky, lenže vzhľadom na to smutné bliknutie displeja, ktorým sa so mnou rozlúčili dnes ráno baterky, tento hlas ignorujem.
Polovica bažiaca po kultúrnom vyžití zmenila stratégiu a v hlave sa objavila nová, dosiaľ nepoznaná, myšlienka: JA SI TÚ KNIHU NAPÍŠEM!
Áno, áno... ozývajú sa ďalšie, dosiaľ nepoznané hlasy.
Vám sa to povie, odvrkla som svojim „fanúšikom“, ale o čom? Na to ste nemysleli, len ste ako takí blázni!
Ty si blázon, keď sa s nami rozprávaš, zachichotali sa zborovo a pomaly sa vzdialili.
Nahnevaná sama na seba a mojich ďalších pár „JA“, som skutočne schytila pero a prudký pohyb zápästia sa zastavil až niekde centimeter nad dvojstranou vytrhnutou zo zošita.
O čom mám písať?
Pravdou je, že ma riadne kopla múza do zadku a nevedela som si vybrať... Napríklad by som mohla napísať rozprávku o mikróboch, bojujúcich vo svojom kráľovstve proti čistiacej sile prostriedku Braf, ktorá postupne dobýja náš rodinný „hajzlík“. Chápete, mikróby- tie majú rozhodne zaujímavý život.
Alebo, alebo, alebo... Niečo o gumových macíkoch Harribo! Kto nezbožňuje tieto sladké, mäkučké, mierne karcinogénne potvorky? Možno ten posledný prívlastok nebol až taký pekný, ale nebudeme predsa rasisti! Každý má nejakú chybu. Keby tí mohli rozprávať... Ako si ich niekto kúpil v školskom bufete, pár ich podaroval priateľom, pár nepriateľom. (K tým druhým ho neviedla snaha o láskavosť, ale vždy sa stane, že pár kúskov vypadne z balenia na zem. Nechať ich ležať v špine a nevyužiť na nejakú podlosť by bolo hriechom.) Možno by som mohla napísať o ich ceste tráviacim traktom. Och, nie, to už bolo v Bol raz jeden život. Tí plagiátori!
A možno by to mohlo byť o ropnej kríze v Azerbajdžane. Nie že by som o nej niečo vedela. Ale úprimne, vy viete? Keď o nej nevie nič čitateľ, ja si môžem kľudne vymýšľať.
Kde bolo, tam bolo, kde sa pivo sypalo a žolíkové karty liali, bolo raz jedno malé dieťa, pri ktorom som nevedela rozoznať, či je to chlapec alebo dievča. Ehm, to nie je ten príbeh...
Ale ako sa mám brániť proti neustálim útokom múzy? Niéééé.... Drahá, týmto som ťa nechcela uraziť! Neodchádzaj! neodpustím si ešte pár výkrikov, keď zrazu cítim, ako mi nápadov ubudlo. Zrejme sa urazila alebo...
CŔŔŔN!!!
...alebo sa ponáhľa na prestávku ako ja.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kosmiklove
4. 4.apríla 2010 14:03
toto je ono?
Napíš svoj komentár