A po začatí touto hlbokou myšlienkou vás musím sklamať. Nemienim liezť do kapusty Einsteinovi. Mňa fascinujú také všedno- nevšedné veci... Ako keď kamarátka v piatok vyhlásila za najnepochopitelnejšiu vec číslovanie podprseniek.
Ja zase nechápem... no veď sa k tomu dostanem.
Nikdy som nebola takým tým teenegerom, čo sa večer vyberie von zahnať depresie z obyčajných bežných mindrákov tak, že naleje do seba všetko s aspoň náznakom alkoholu a potom sa lepí po všetkých naokolo štýlom len-som-ťa-zbadala-už-ťa-milujem. Sorry, toto vážne nie.
Bavím sa inak.
Ja totiž nepotrebujem v krvi pár promile, aby som sa prihovárala neznámym. Chýba mi akákoľvek dávka hanblivosti. Zo začiatku som pre to bola trochu odstrkovaná. Kamarátky sa tvárili, že ma nepoznajú, kým ja som si na autobusovej zastávke trkotala s asi päťdesiatročným ujom páchnucim lacnými cigaretami a nepoznajúcim žiletku. (Mimochodom, vraj sa volá Medúza.)
Neskôr si na to zvykli a začali to využívať v svoj prospech. A tak aj včera sme sa vybrali na koncert, kam sa chystali snáď všetci študenti stredných škôl z okresu s presným zoznamom chalanov, s ktorými sa chcú zoznámiť. Povedala som si- prečo nie? Bude to zábava. Vôbec som v tom nevidela také patálie ako ony. Nikdy nie je na koncerte ťažké zahrať náhodné vrazenie do okolostojacich, keď sa rozbehne riadna "pogovica". A keby nezabrali tieto metódy, stále sú tu otrepané frázy: "Nevieš, kde je...?" alebo "Ahoj Maťo... Jáj, prepáč, s niekým som si ťa pomýlila..."
Keď som mala svoju prácu za sebou a každá z nich mala toho svojho už po boku, oprela som sa o mantinel (koncert sa konal v športovej hale) s pocitom dobre vykonanej práce. Dobre mi padlo vyjsť niekam von, kde sa nedá nemať úsmev na tvári. No keď som zrazu nemala nič na práci, trochu zo mňa šťastie opadlo a v myšlienkach som si začala prehrávať tie svoje mindráky.
Stála som takmer pri jedinom vchode do "ohrady" mantinelov a stále tadiaľ vchádzali vysmiati a vychádzali behom na WC už nie veľmi vysmiati fanúšikovia. Jeden však prišiel, miesto toho aby vošiel, sadol si vedľa mňa na okraj a mlčky sa pozeral jedným smerom. Ľudia ďalej vchádzali a vychádzali, trochu pod parou sa tackali... Keď už do neznámeho chlapca vrazil asi šiesty ožratý punkáč, prišlo mi ho ľúto. Ešte nažhavená z maratónu spoznávačiek, bez ostychu som sa dotkla ramena neznámeho, posunula som sa kúsok doľava a poradila mu, nech si sadne na miesto, čo som práve uvoľnila, ak nechce doma rodičom vysvetľovať, ako sa mu ocitli nestrávené zvyšky zo žalúdka neznámej osoby na nohaviciach. Predsa len, koncert bol už v plnom prúde a lacné čučo z Tesca k tomu patrí.
Už nebolo tak veľa potrebné, aby sme sa dostali k tomu klasickému: "Som Ela..." "Ja Adam..."
A teraz k tomu, čo nepochopím... ako je možné, že veci, ktoré som v sebe dusila už nejaký ten čas, som vyrozprávala celkom neznámej osobe, o ktorej viem tak akurát koľko má rokov a čo za hudbu počúva (aj to bola len dedukcia)? Stalo sa... Možno ho to trochu vydesilo, lebo sa ma po vypočutí a pár vetách spýtal, či neideme "tancovať" (zrejme dúfal, že konečne budem ticho), ale rozhodne ho to nevydesilo tak, ako mňa. Ešte v šoku zo svojho náhleho vypustenia emócií do sveta som prikývla a postavili sme sa nie celkom pod pódium, ale dostatočne blízko, aby sme mali celkom zaľahnuté v ušiach. Pol hodiny sme spolu skákali, pogovali alebo len tak stáli...
Práve v momente unudených pasívnych divákov nás vyrušil kŕdeľ mojich starých i nových známych, objali ma okolo pliec a chvíľu mi trvalo, kým som sa opäť vyslobodila, a jemným potiahnutím za ruku som k nám pritiahla aj spomínaného Adama. Chvíľu tam pobudol, potom zakričal v tom hluku ledva počuteľný pokyn nech tam ostanem, že sa vráti, a zmizol v dave.
Kým som vyjavene pozerala za ním a stále premýšľala, prečo som mu povedala to všetko, čoho aj náznaky pred ostatnými tajím so sebazaprením, nemenovaná osoba, ktorú poznám o niečo lepšie, potiahla zase do stredu mňa a ani som si neuvedomila, ocitla som sa niekde celkom inde.
Pustila som Adama radšej z hlavy a venovala sa mojím spoteným kamarátom.
Po konci sme kráčali menšia skupinka známych tmavým mestom a všetci v dobrej nálade, vymenovávali sme vtipné zážitky večera. Nečakane sa ma jedna z kamarátok spýtala, čo za chalana som tam k nim tiahla.
"No... kým som sedela tam na kraji, tak sme sa zoznámili. Volá sa Adam. Vtedy, keď ste ma odtiahli pod pódium, čakala som na neho."
Tej sa hneď rozšírili zreničky. "To vááážne??? PREPÁČ!!! To bol sexoš! Prepáááč... Božééé... Mala si povedať!" A bola z toho, že sme si nevymenili čísla či iný kontakt, tuším viac sklamaná ako ja.
Vlastne určite. Ja som sklamaná nebola.
Bol to jeden z tých momentov, keď potrebujete po boku chápavého človeka, no žiadny na to nie je ten pravý, a tak sa vyžalujete neznámej osobe, ktorú už nikdy nestretnete.
A tak to má aj ostať.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
nenavidim
7. 3.marca 2010 16:32
Praktický návod ,stratenie nehľadaných schránok.
2
Nikdy som nebola takým tým teenegerom, čo sa večer vyberie von zahnať depresie z obyčajných bežných mindrákov tak, že naleje do seba všetko s aspoň náznakom alkoholu a potom sa lepí po všetkých naokolo štýlom len-som-ťa-zbadala-už-ťa-milujem. Sorry, toto vážne nie.
krasne napisane a do bodky vystihnute
krasne napisane a do bodky vystihnute
4
tak po dočítaní tvojho článku som si šokujúco pretrela oči a prečítala som si to odznova..úplne som sa v ňom našla...živo som si predstavovala každú jednu vzniknutú situáciu a spomenula som si na nejaký svoj veľmi podobný zážitok...a občas sa mi aj stáva, že tá moja ukecanosť a nehanblivosť niektorých ľudí odťahuje, alebo naopak, stále za mnou chodia...a občas pomôže zdôveriť sa niekomu úplne cudziemu s tým, že je mi jedno čo si o mne myslíš...zvláštne...a článok perfektne napísaný
Napíš svoj komentár