Vďaka tomu však nastal jeden z tých momentov, kedy fakt vidím svoju matku ako človeka so srdcom, čo si povedzme na rovinu, je občas ťažké. Keď na obed otec povedal, že ho zakope do hnojiska, mama ho zahriakla: „No počkať! Bol to ich kocúr,“ a otočila sa na mňa so sestrou, „Ak chcete preňho spraviť hrob, tak povedzte.“
Nám sa síce zdalo hnojisko dostatočne vhodné, no ohromili ma slová ženy, ktorá sa k nemu nikdy nepriblížila bližšie ako na vzdialenosť rúčky metly.
I tak niekoľko hodín preto už s prestávkami revem. Vyslovene revem. Po dlhom čase však plačem skutočne zo smútku, a nie z hnevu. Nechce sa mi kopať do steny, kričať, nie je to taký ten zničujúci cit, je to len smútok. Potreba sa niekam schúliť do rohu, skryť pred očami tých ľudí naokolo, čo ma volajú neromantickou, chladnou a tvrdou voči svetu, a keď také miesto plné súkromia nájdem, rozplakať sa. Nič viac nechcem.
Tento čierny chumáčik nikdy nedostal meno. Od 25.8.2008 to bol zrejme môj najobľúbenejší člen rodiny a napriek tomu nebol pomenovaný inak ako Kocúr. Doniesli sme ho so sestrou v škatuli proti nesúhlasu našich rodičov, chorľavé mača, ktoré sa prvá dni nenechalo ani len po hlávke pohladiť. Keď sa nám ho však podarilo chytiť prvýkrát do rúk, už sa ho nedalo zbaviť. Stačilo mu len raz predviesť, že dotyky od ľudí môžu byť aj príjemné. Málokedy bol však ochotný nechať sa posadiť na kolená, dovolil nám to tak raz do roka a kto z nás bol práve tým pocteným, cítil sa mesiace akosi výnimočne.
No môjho času naňho bolo čoraz menej a menej, a keď som konečne po dlhom čase prišla domov na týždňové „prázdniny“, že by som naňho aj čas mala viac než nasypať mu žrádlo do misky, nájdem ho natiahnutého v kŕči s nehybnými očami upretými ktoviekam.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(Shakespeare)