Tieseň

Otvorila som oči a v tme sa hlasno ozýval môj trhaný dych.
Zase to bolo tu. Naháňala ma beznádej...
Mala som strach znova zavrieť oči. Ich pohľad smeroval na hodiny. Jedna a dvadsať minút. Kým sa rozvidnie a dverami prenikne príjemná vôňa rannej kávy, zostáva ešte päť hodín. Bála som sa tej beznádeje, ktorá po mne chniapala studenými rukami mimo teplej vyhriatej postele jej hnijúci dych by splynul s mojim.
Jedna dvadsať jedna minút. Strach z temného rohu v miestnosti neutíchal. Únava mi nežne zatvárala oči no vedela som, že ma chce dostať do pasce. Únava a beznádej idú ruka v ruke, A tma je ich spojenec. Ako náhle by som zaspala, prízraky by sa na mňa vrhli a zatlačili ďalej, ďalej, ďalej... Až by som bola priďaleko na návrat k slnečným lúčom. Mala som strach z tmy. No ešte väčší opustiť telo a odísť do toho sveta, sveta bez Slnka.
Váhavo som vystrčila nohy z postele. Jedna tridsať. Preglgla som naprázdno a stupila na mäkký koberec. Prikrčene som kráčala naprieč úzkou chodbou do kuchyne. Odchýlila dvere a prstami nahmatala vypínač. No nestlačila ho. Ja som nemala strach z tmy, ale z toho, čo bolo v nej, z toho, čo tma skrýva. Dovtedy to bol nepriateľ, teraz spojenec. Ďalej som šmátrala po miestnosti. Našla som fľašu s vodou. Otvorila ju a vyliala pár kvapiek. Znova sa ma niečo dotklo a prisilno ma objalo. Bol to Strach. Chvíľu som s ním bojovala a dala sa na útek.
Jeden štyridsaťpäť. Únava vyhrala. Vpustila som dnu spánok a čakala, čo priniesol. Bolesť? Šťastie? Opäť som vnímala to bludisko chodieb. Posol priniesol beznádej. Beh bol únavný. Chytil ma, zvony bili na mojom pohrebe.
Šesť nula nula. Sladká vôňa a srdce v rýchlom rytme mi pomohli vstať. Lenže, ako dlho môžem žiť bez snov? Beznádej si po mňa opäť príde, do očí vstúpi strach a po zápästí prejde britva.
Beznádej príde, strach prinesie, ráno i večer prekliatím sú.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu