Ale čím som staršia, tým viac vidím aký je to nezmysel.
A tým viac túžim byť sama sebou.
Povedať ostatným: choďte do čerta aj s vaším kopírovaním, je mi jedno čo si budete o mne myslieť, je mi jedno či sa mi budete pre moju osobnosť a pre môj štýl smiať.Je to môj štýl, ..
Toto som ja!
Ale predsa!
Predsa je tu.Tá túžba nelíšiť sa, a splynúť s davom.
Nevytŕčať.
Ale dá sa splynúť s davom bez toho aby sme prestali byť sami sebou?
Bez toho aby sme odložili svoju výnimočnosť, odvahu ukázať aký sme bez toho že by sme sa báli výsmechu ostaných z našej osobnosti?
Aká je cena za odvahu ukázať svoju výnimočnosť?
Prečo sú ľudia ktorí potrebujú kopírovať iných v snahe zakryť svoju originalitu? Ľudia ktorí sa smejú tým ktorí majú odvahu ukázať aký sú, a je im jedno, alebo sa tak tvária, že mienku takýchto ľudí majú v paži?
Dnes som si na jednej nemenovanej stránke, našla koment od môjho spolužiaka k môjmu statusu v ktorom uvádzam pre ľudí ktorých nazývam priatelia komentár na jeden novootvorený podnik v jednom meste.
Ten koment, aj keď ja také slová nemám v slovnej zásobe, znel:nie je ti kokotno?
Pochopila som.
Každý by pochopil.
Akási zmes pobavenia a škodoradosti z toho že ma môže považovať za divnú, možno pomätenú, a dávať mi to najavo.Robiť zo mňa takúto čudáčku verejne.
Pred čítaním tohto komentu som dočítala jednu úžasnú knihu(z dôvodu aby som nerobila reklamu neuvediem názov).
Hlavná postava, dievčato, bola iná ako ostatné deti, sprvu veľmi chcela zapadnúť do nového kolektívu v triede, ...
Lenže po zistení že ak chce zapadnúť musí zmeniť celé svoje ja, prestať byť sama sebou a kopírovať niekoho obľúbeného si to rozmyslela.
Tá kniha, hoci som ju zo začiatku považovala za dobré, ale nie veľmi hlboké čítanie, v sebe ukrývala dosť veľkú múdrosť a zvláštnu myšlienku:
Akú cenu má byť obľúbený?
Stojí strata vlastného ja, potlačenie osobnosti za to byť obľúbený?
Nie je to trochu privysoká cena? A za čo? za prchavý okamih že ťa majú radi ľudia ktorý ti boli predtým schopní podraziť nohy?
Inokedy, pred určitým časom by ma možno ten koment urazil, alebo by som nenašla odvahu naň odpísať, a možno by som sa usilovala urobiť niečo aby sa to viac nepýtal, aby ma považoval za úžasnú, ...
Ale bola by som ochotná za jeho pozitívny názor na mňa hnusiť sa sama sebe?
Mohla by som sa ešte pozrieť do zrkadla a vidieť seba takú aká som?
A prečo mi na tom vlastne tak záleží?
Byť sama sebou, ...
Pretože to prináša viac potešenia ako byť klonom? schopnosť povedať:toto som ja? Kvoli pocitu výnimočnosti? Možno.A predsa ten pocit osamelosti a neschopnosti pochopiť prečo dá niekto prednosť byť klonom pred ukázaním vlastnej osobnosti .
Ale aká bude konečná cena za odvahu byť sama sebou? Majú snáď títo ľudia-klony strach byť sami sebou? Alebo si uvedomujú akú cenu má byť sám sebou?
Alebo snáď si myslia že sú sami sebou, a len ja zle vnímam?
A viem vôbec aké je to byť sama sebou keď mám snáď tisíc tvárí?
Nie, nie som klamárka, ani podvodníčka, dokonca nie som ani herečka.
Som len človek, ktorý sa ostatným zdá byť zakaždým iný ako bol včera, pred pol dňom, či dokonca pred hodinou.Občas predvídateľný, ale väčšinou nepredvídateľný ako aprílové počasie.
Striedanie tvárí, alebo je to len vytváranie toho zdania? Neviem, ...
Ale zakaždým som to ja,
Nikto iný, .
A občas v dňoch ako je dnešný mám odvahu povedať:je mi jedno čo si o mne myslíš, ja chcem byť sama sebou.A aj to urobím.
Síce mám potom čo robiť aby som upokojila ten zmatok čo tým vyvolám, ale ten pocit vždy stojí za to, ....Akýsi druh spokojnosti samej so sebou,
Lenže, dá sa takto odolávať stále?
Hlodaniu, vyzvedaniu, posmechu, a závisti ľudí - klonov?
Iste, každý niekoho napodobňoval, alebo ešte stále napodobňuje, ..
Ale mňa láka predstava hrdo zdvihnutej hlavy, úsmevu a prehlásenia: som kto som, či sa vám to páči alebo nie, či ma budete mať radi alebo ma budete nenávidieť, ...je mi to jedno.
Dnes som čosi podobné urobila, aj keď iba písomne.
Ale už teraz som zvedavá akú cenu bude mať toto prehlásenie.
A tiež viem že už zrejme nie je cesta späť.
Ale toto všetko ma napĺňa čírou radosťou, a nie smútkom, ....
Chcem aby ľudia pri pohľade na mňa videli skutočne mňa, ....
Aj keď ma to možno bude stáť veľa, ...
Je tu len prostá túžba byť sama sebou, ....
Je to veľa?
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
rimanka
4. 10.októbra 2009 00:23
povieš mi čo to bolo za knihu?
2
Hádzať pretvárky je zbabelosť. Zrieknuť sa ich je zas odvaha. Jedno utvára osobnosť, to druhé zas poukazuje na jej charakter. Je to jeden veľký záhadný kruh. Ale aj tak..., keď mám niečo, čoho sa iný vzdali, prečo na to za každú cenu poukazovať. Pre ostatných som možno len akýsi stroskotanec. Ale do kedy? Kým nezistia, že tí skutoční stroskotanci sú oni. A potom... Pomôž nám. Pre mnohých ľudí je cesta k poznaniu komplikovaná ako nález prostej kvapky sladkej vody v mori. Ale kto im za to môže? Ja asi nie...
3
Mas f pazi, bud sama sebou. Ked budes sama sebou oddelis zrno od pliev a uvidis kto je s tebou (a pri tebe) ze si to ty, ty vynimocna osobnost, so svojimi plusmi a minusmi.
Aj ja som sam sebou nemienim na tom nic menit, a vidim ako to beru okolo mna. A aky by to malo ciel? Zapacit sa vsetkym? To aj tak nejde. Hrat na dve, tri strany? No na ktory fras?
Aj ja som sam sebou nemienim na tom nic menit, a vidim ako to beru okolo mna. A aky by to malo ciel? Zapacit sa vsetkym? To aj tak nejde. Hrat na dve, tri strany? No na ktory fras?
4
no jednoznacne je lepsie byt sam sebou ale len do vtedy kym sa to neotoci oproti tebe
Napíš svoj komentár