Premýšlam či si občas na mňa niekto spomenie.
Či budem niekomu chýbať.
Každý človek má strach zo smrti,alebo z umierania.
Aspoň sa tak vraví.
Ja si však myslím že to nie je strach zo smrti,ani z umierania.
Je to strach z toho že sa nenájde nikto kto by si na nás spomenul.
Strach z toho že budeme len daľším menom vyrytým na kameni domu postaveného v dedine odkiaľ sa nik kto sa tam prisťahoval nevráti.
A možno strach že sme ešte nestihli urobiť všetko o čom sme snívali.
Ak by človek videl čo ho čaká,dnes,zajtra,pozajtra,...
Zmenil by niečo na svojom správaní?
A čo také?
Ak by som vedela kedy ma čo čaká,neviem ako by som zareagovala.
Bola by som iná?
Odhodila by som zbytočný strach a neochotu ktorá ovláda moje srdce?
Neviem,...
Sú ľudia ktorých si vážim,...
Sú ľudia ktorých obdivujem,...
A sú ľudia ktorí majú miesto v mojom srdci.
Otázne je:
Mám miesto v ich srdci ja?
Ak áno potom sa nemám čoho báť.
Môžem prijať smrť v ktorýkoľvek okamih svojho života.
Ak nie potom tu po mne okrem vecí ktoré teraz vlastním nezostane nič.
Ale kým sme v srdci iných ľudí,nikdy skutočne nezomrieme,pretože budeme žiť v ich srdciach,ako v tých našich žijú naši predkovia.
Myslíte si že keď vaši predkovia zomreli že tu už nie sú?
Omyl!
A veľmi veľký.
Postavte sa pred zrkadlo a pozorne sa zadívajte,....
Ešte stále si myslíte že tu nie sú?....
Až jedného dňa zomriem a bude tu niekto komu budem chýbať,...
Ak bude mať dosť sily a odvahy,nájde ma v spomienkach.
A tak aj keď zomriem, budem žiť naveky,.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nenavidim
11. 1.januára 2010 01:09
Človek nebol vytvorený na to aby žil,ale na to aby umieral..kazdou sekundou.ironia ,no nie? tak prečo sa tomu nevzoprieť? ..viva la revolúcia! povzbudivé ,dakujem
Napíš svoj komentár