Ale kedže som to napísala,založila a našla až teraz,a nechcem rušiť poradie,uvádzam ju ako sedmičku.
Stála na železnom balkóne nejakej budovy,zrejme rodinného domu,osvetlenej jasným svitom mesiaca a akýmsi zvláštne zeleným svetlom.
Oproti nej stál mladý muž.
Zrejme ho vyrušila v jeho úvahách.
Pozrel sa na ňu iba letmo,potom svoj pohľad uprel späť kamsi do diaľky.
Poznala ho,aj nepoznala.
Vedela kto to je,ako vyzerá,koľko má rokov,ale v skutočnosti ho nepoznala.
Otočil sa k nej.
Môžem ti veriť?
spýtal sa.
Bola v pomykove.
Samozrejme.Odvetila.
Môžem ti niečo povedať?
Ale nesmieš to nikomu povedať,lebo ťa zabijem.
Jeho hlas bol chladný a jasný,no napriek tomu vedela že by to neurobil,ale aj tak ho brala vážne.
Nepoviem.
Hovor.
Obrátil sa k nej chrbtom a svoj pohľad opäť uprel kamsi do diaľky.
Dlho obaja mlčali.
Ona čakala kým prehovorí,a on zrejme zvažujúc či jej môže veriť.
Počula ako sa nadýchol.
Následne začal rozprávať o dni keď zomrel jeho otec.
Rozprával o svojich pocitoch,otočil sa k nej a v jeho očiach sa zaleskli slzy.
Rozprával o svojom strachu a neistote,o pocite bezmocnosti a zlosti že mu nikto nechce nič povedať.
Pristúpila bližšie k nemu a bez slova ho objala.
Bol rovnako vysoký ako ona,ak nie o niečo vyšší.
Objal ju.
Ako tam tak stáli v objatí,cítila ako sa v jej náručí chveje,plecia sa mu otriasali od plaču.
Objímala ho a cítila všetku jeho bolesť.
Podobne ako keď objala jeho brata,potom čo jej rozprával o tom chladnom zimnom dni.
Zrazu zábradlie a všetko ostatné zmizlo a oni sa ocitli v podkrovnej izbe.
Po slzách na jeho tvári nebolo ani stopy.
Pokúsil sa ju pobozkať.
Uhla sa.
Pokúsil sa znova.
Vystretými rukami ho chytila za ramená a zatriasla ním.
Vysvetlila mu prečo to nemôže.
Nepovedal nič,ale jeho pohľad vravel viac ako stovky slov.
Pochopil.
Jeho snaha priblížiť sa k nej ochabla.
Pustila ho a zvesila ruky.
Hľadela do jeho tváre.
Tak veľmi sa podobal na svojho staršieho brata až to bolelo.
A zrazu sa ocitla v inej podkrovnej izbe,....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár