...PONDELKOVÝ SENTIMENT,ALEBO DALA BY SOM SI NIEČO KARAMELOVÉ...........

Otvorila som okno,aby som vyvetrala svoju tmavohnedú hlavu. Aj izbu. Páchne to tu myšlienkami. Priesvitnými.Voňavými.Márnivými. Pozerám ako mi do izby cez okno vletelo pár vysmiatych motýľov, mávajúcich svojimi farebnými krídlami priamo nad mojou hlavou. Obtierajú sa o seba, koketujú spolu, milujú sa a na druhý deň si ani nezavolajú. Je to nádherné. Ležím na posteli a cítim ako sa plním tou krásou. Mením sa na farebného motýľa a milujem sa vo vánku s ďalšími, ktorí sú ochotní lietať so mnou. Už to viac neunesiem. Je vo mne toľko krásy, že explodujem.
Hromadí sa vo mne nádhera a ja cítim, že ešte kúsok a umriem od krásy.
Rýchlo som vstala a zavrela som okno.
Obliekla som si tričko,staré rifle a úsmevným gestom som pozdravila svoju mamu,nereagovala a ďalej sa venovala rannej tlači. Prečo ranná tlač? Chápem, že sa tlačí ráno, teda skoro ráno, samotné ráno príde až potom. Koniec koncov, chápem aj to, že ľudia čítajú túto tlač väčšinou ráno, ale taktiež aj na obed alebo večer. Takže čisto alebo špinavo teoreticky, by mohla byť aj Celodenná tlač alebo potom Skoro-ranná tlač.
„Iba vybehnem na chvíľu von. Za hodinku, možno dve som späť...“
Najpomalším krokom v okrese a s čiernym šálom okolo krku som vykročila po ulici, nad ktorou sa zmyselne bozkávali jesenné stromy. Zvrhlíci. A k tomu aj nahí. Schválne šliapem do mlák, aby sa zakaždým zvlnili. Cítim sa, akoby ma zdravili a tešili sa z mojej prítomnosti. Niektoré sa aj usmejú a zakývajú. Aspoň na chvíľu nie som sama.
Premýšľam o ňom,o mne, o nás. Mala som už dva vzťahy, ale...Myslím, že
táto odporovacia spojka úplne vyjadrí pocity, ktoré vo mne predchádzajúce vzťahy vyvolávajú.Chcela by som neobyčajnú osobu s neobyčajným menom,s ktorou by som sa neobyčajne zoznámila a prežila neobyčajné chvíle.Chcem realitu,ktorá je v tomto svete nepredstaviteľná; realita, ktorá by bola realitou iba v našom svete.
Kráčam po zívajúcej ulici medzi padajúcimi žltými listami,okolo hlavy mi lietajú farebné motýle. Presne tie krásne z krásneho rána. Usmiala som sa. Občas sa jeden z nich obzrel, či stíham a pohľadom ma vždy potešil, že už sme skoro tam. Kde tam? Predsa tam. Jasné, že neodpovedal. Je predsa pondelok a vtedy vám žiadny farebný motýľ neodpovie.
Striedam kroky. Raz, dva. Raz, dva...Nad hlavou iba deravé dlane stromov a biele nebo, ktoré si slastne pohmkáva tú melódiu. Viete ktorú? Nie tú, druhú. No presne tú. Vedú ma k jazeru...voňavému a tak neskutočne karamelovému.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Poznám ho krátko, ale aj keď to neviem vysvetliť, je mi bližší ako ktokoľvek iný.Na druhej strane,možno netreba dôvody ani príčiny; možno stačí iba byť, existovať, jeden vedľa druhého a druhý vedľa prvého, sedieť na starej parkovej
lavičke,milovať sa dlaňami a netrápiť sa odliepaním snov od reality.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu