Tak som to vzala do vlastných rúk. S malou dušičkou som pár slov, ktoré si mohol pochopiť len ty a odoslala ich. O chvíľu mi prišla odpoveď. Cítila som, že sa ti uľavilo. Tak sme pokračovali... Vyznie to hlúpo, ale pomocou tých pár hlúpych správ som sa ti dostala hlboko do duše a vždy som vedela ako mám zareagovať na tvoj strach či bolesť. Vždy som vedela, čo znamená tvoj úsmev, vždy som vedela, čo mi chceš povedať svojim pohľadom.
Vedela som, že dlhý čas strávený v samote ľuďom neprospieva, i keď ty si tvrdil opak. Vraj sa musíš zregenerovať, nemáš chuť ísť medzi ľudí, chceš byť sám so svojimi myšlienkami...
Tak som ti to dopriala, ale trochu inak ako si si to predstavoval. O samotu si sa teraz delil so mnou, medzi ľudí sme nešli, túlali sme sa stratenými a zabudnutými poľnými cestičkami. A myšlienky? Tie si mal stále rovnaké, rozdiel bol len v tom, že som ti pomáhala ich vysvetliť.
Naša prvá prechádzka po dlhom prehováraní. Nakoniec si aj ty uznal, že je to lepšie ako sedieť v izbe s myšlienkou na malého bračeka, ktorý sa už nikdy nevráti. Spomienka na neho ti v očiach opäť vyčarovala bolesť. Postavila som sa pred teba a pozrela do nich. Boli takmer úplne prázdne.. Hrial v nich len malý plamienok, o ktorom som vedela, že ak sa oň nepokúsim postarať, tak vyhasne. Spontánne som ťa objala a ty si ma už nechce pustiť. Celý ten čas sa naše objatia opakovali a čím viac sa opakovali, tým boli dlhšie a silnejšie.
Ani sme nezbadali ako a bola noc. Stáli sme v objatí pod mesačným svitom a ty si pomaly, ale rozhodne priložil svoje pery k mojim. Keď som sa potom zahľadela do tvojich očí, zbadala som, že ten plamienok, ktorý takmer vyhasínal je o trošku väčší. Potešilo ma to a ruka v ruke sme ukončili našu prvú prechádzku.
Čas plynul a naše rozhovory o tvojom malom bračekovi sa už uskutočňovali najskôr z potreby a ako som časom zistila, neskôr z falošnej nádeji udržať si ma. Či sme sa pohádali, alebo som s niečím nesúhlasila, nebadane si otvoril tému, ktorá nás spojila dokopy. A ja som ustúpila a miesto hádky som si otvorila srdce a počúvala ťa a snažila sa ťa aspoň slovami trochu utíšiť.
Ubehlo dosť času a ja som si bola čoraz viac istá, že to čo k tebe cítim nie je láska, ale priateľstvo a túžba pomôcť ti. Zdôverila som sa ti, no ty si ma odbil, že si len namýšľam, vraj mám tomu dať čas, vraj láska nikdy nepríde hneď, ale časom... Neverila som tomu, no bála som sa, že ak ťa opustím, opäť sa uzamkneš do seba. Tak som urobila to najhoršie, čo sa dalo... Zostala som s tebou vo falošnej myšlienke, že je to len hlúpe obdobie, ktoré časom zmizne.
Áno, bola to hlúposť, uznávam. Vedela som, že čím dlhšie s tebou zostanem, tým viac sa na mňa naviažeš. Mala som niečo začať robiť hneď ako som zistila, že sa snažíš, aby som otehotnela. Alebo vždy, keď si moju myšlienku na vysokú školu zavrhol s tým, že na to nemám. Alebo keď si vravel o mojom tele, ako o tele ženy s nadváhou a pritom som bola normálne 17ročné dievča. čím viac sa diali podobné situácie, tým viac ma to bolelo a nevedela som čo sa deje.
Už ti nestačilo, že sme spolu celý týždeň, musela som obmedziť priateľov a bývať s tebou aj cez víkend. Už sa ti nepáčili moje sny do budúcnosti, musel si ich nahradiť vlastnými a hľadať byt, v ktorom vraj budeme spoločne bývať a budeme šťastný. Už sa ti nepáčili zábavy, na ktorých som sa zabavila aj bez teba, musel si prísť a pred všetkými sa rozplakať a kričať ako zmyslovzbavený, aby som ti odpustila...
Čím sme boli spolu dlhšie, tým to bolo ťažšie. Rodičia a priatelia sa ma pýtali, kde som stratila svoj úsmev, ktorý som mala neustále na tvári, kde sa stratil optimizmus, vďaka ktorému ma všetci tak zbožňovali, kde je to dievča, ktoré poznali pred tým? Nevedela som... Na jednej strane som si bola vedomá toho, že strácam samú seba a že dlhšie to už takto nevydržím. Na ďalšej som vedela, že idú Vianoce a ja ho nemôžem nechať samého práve teraz, keď to bude mať najťažšie.
No prišiel deň, keď sa vo mne všetko zlomilo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár