"Si tu" aj keď tu niesi (*58*)

Narovnala som sa a usmiala na Emili. Stála celý čas potichu, bolo jasné, že nevie čo má povedať ani urobiť. Nezazlievala som jej to.
-„Bež Em, som v pohode.“ Pohladkala som ju po tvári. Ešte chvíľu váhala a skúmavo sa na mňa dívala. Potom sa pousmiala a šla preč.

Vytiahla som z vrecka telefón. Bol tu jediný človek ktorého som teraz potrebovala počuť..
-„Ahoj duša moja“ ozvalo sa na druhej strane a ja som sa v tom momente usmiala od ucha k uchu. Ten jeho božský hlas. Počula som že sa usmieva. Ani som nevedela ako mi chýbal kým som ho nepočula.

-„Ahoj muž môj.“ Pozdravila som ho so smiechom.

-„Hm...(znovu som počula úsmev)..Chýbal som ti?“ pýtala sa pobavene. Cítila som ako z neho srší šťastie, radosť. Preniesol to aj na mňa. Nevedela som sa ho dočkať.

-„Áno..“ vydýchla som uvoľnene „..neruším ťa?“
-„Samozrejme, že nie. Ty ma nikdy nerušíš! Aj ty si mi chýbala“ odpovedal mi vrúcne.

-„To som rada.“ Nevedela som čo viac povedať. Chcela som ho proste len počuť. A teraz sa mi po ňom už aj cnelo.
-„Mám po teba dnes prísť do školy?“ spýtal sa zrazu. Pouvažovala som nad tým. A prevládla moja egoistická stránka. Nespýtala som sa či má čas alebo či mu to nebude vadiť. Predstava, že s ním budem hneď ako vystrčím nos z tejto budovy ma neskutočne nadchla. A tak strašne mi chýbal.

-„Prosíím.“ Vydýchla som dúfajúc.
-„Veľmi rád si prídem po svoju dušu. Kedy tam mám byť?“ Spýtal sa radostne.
-„O druhej prosím.“ Usmievala som sa.
-„Budem tam ako na koni. Neviem sa ťa dočkať.“ Sľúbil.
-„Budem čakať.“ Zložila som. Ešte stále som oplývala šťastím ktorým ma cez telefón nakazil. Strašne som sa na neho tešila. Cítila som sa ako malé dieťa ktoré dostane darček zabalený v lesklom obale a už už ho chce otvoriť.

Vzchopila som sa a s pretrvávajúcim úsmevom na tvári som vošla na WC-ka. Rýchlo som sa pozrela do zrkadla a presvedčivo si potvrdila, že som taký istý človek ako pred hodinou.
V kročila som do kabínky a zamkla sa (vždy to robím, niektorým ľuďom proste občas nestačí, že sú dvere zavreté).
Obliekala som sa a popritom som sa nevedela zbaviť smiechu a nadnesenej nálady. Bolo pozoruhodné ako vo mne dokázal vyvolať úplne opačný efekt emócii za pár sekúnd. Odomkla som a vyšla z kabínky.
Zamrazilo ma a ostala som stáť ako drevo. Keď už hovoríme o opačnom efekte emócii, okamžite som sa znovu cítila zle, plná nenávisti, bolesti, strachu a aj keď som si to nechcela priznať maličkej, malilinkej túžby.
Stál tam ako prízrak na dievčenských záchodoch. Ako to len robí, že takto vyzerá. Stál v rohu miestnosti a hľadel ako by čakal čo urobím. Dala som dokopy svoj výraz tváre a rozhodla sa nevnímať ho. On tu proste nie je. Šokoval ma a prekvapil na takom mieste kde mu neviem utiecť, vedela som, že mu raz budem musieť čeliť, len som si nemyslela, že to bude tak skoro.

Prikráčala som k umývadlám a pomaly si umývala ruky, nemám kam utiecť a nechystám sa s ním ani baviť. Prešli asi dve minúty a ja som počula, že si začal klepkať nohou o zem. Ten zvuk ma vytáčal. Asi sa už nevedel dočkať. Čím dlhšie som tam stála a máčala si ruky v studenej vode, tým viac vo mne rástol hnev.

-„Rose netvár sa ako by som tu nebol. Chcem sa len civilizovane porozprávať.“ Pretrhol zrazu ticho.

Jedovato som sa zasmiala. -„Civilizovane? To by si najprv musel byť civilizovaný, čo ty určite nie si a ja s TEBOU nemám o čom diskutovať, toto sa skončilo presne vtedy keď si sa zachoval ako kopa sračiek...“ teatrálne som si priložila ruku na ústa, „..uups, prepáč za výraz.“ Ironicky som dodala.

Vytáčal ma, vrel vo mne hnev a ten zo mňa robil arogantnú, nenávistnú, ironickú a ak si to situácia vyžadovala miestami vulgárnu osobu.
Každý psychológ by vám povedal, hnev sa najlepšie ventiluje vulgarizmami, aspoň si myslím, že by to povedal. To je jedno, na mňa to proste zaberá.
Uvoľnene tam stál a tváril sa ako by som ho práve vôbec nenazvala kopou sračiek.

-„Chápem, máš právo sa hnevať.“ Dodal rozumne.
Oooh, neznášam keď sa niekto v takejto situácii správa rozumne. Máme sa do krvi pohádať a nie tu nežne konverzovať. Chcela som mu všetko vyvrieskať do tváre, ale zazvonilo a to znamenalo, že sa musím dostať do triedy, mal šťastie.

-„Nemám na toto čas, musím ísť na hodinu.“ Oznámila som mu a pristúpila k dverám v ktorých na poli stál a ani sa nepohol. Zastala som si oproti neho.
-„Ak dovolíš...“ tvrdo som povedala. Nadvihol obočie ale ustúpil mi z cesty. A tak som vyrazila z dverí a hnala sa do triedy. Lomcoval mnou adrenalín, cítila som ako mi srdce búši v ušiach. A vedela som, že týmto to neskončilo...


@marge2 Ďakujem za postrčenie

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu