Cítila som ako v ňom narastá napätie a radšej som si ani nechcela pomyslieť ako táto situácia vyzerá. Nevedela som vymyslieť nič čím by som sa vedela obhájiť a klamať mu som vehementne odmietala. Videla som ako sa mu napínajú kĺby na prstoch v ktorých zvieral volant. Mračil sa von čelným sklom a mne z toho mrzla krv v žilách. Na moment mnou zalomcoval strach, ale okamžite som to odohnala. On nie je Dimitrij, nikdy nebol ani nebude!!! Toto si musím zapamätať a zbaviť sa svojho reflexu spojovaného so strachom a mužom.
Mysli Rose, Mysli....
-„Tak už mi niečo odpovieš alebo tu mám od nedočkavosti vyskočiť z kože?“ spýtal sa tichým napätým hlasom. Začínala som mať strach, nie z neho, ale o náš vzťah. Kam toto povedie, čo to spraví s nami. Jediné čo som vedela, bolo, že o NÁS prísť nechcem.
-„Je to komplikované, vysvetlím to, len ma nechaj rozmýšľať, prosím....S nami to nemá nič spoločné prisahám.“ Odpovedala som kajúcne a očami ho prosila o strpenie.
Vzdychol si a prehrabol si vlasy rukami. Videla som ako sa v pleciach mierne uvoľnil, čakal.
-„ Tak by som ti asi najprv mala vysvetliť kto bol ten človek, však?“ spýtala som sa jemne.
-„No, to bude asi dobrý začiatok.“ Snažil sa podporiť ma úsmevom, ale veľmi mu to nevyšlo.
-„Tak to bol môj veľmi ale veľmi otravný, uštipačný a arogantný spolužiak, ktorý si myslí, že zožal celú múdrosť sveta..“ rozhnevala som sa pri vysvetľovaní.
Spozorovala som, že sme zastali. Vykukla som von oknom a zistila, že stojíme na parkovisku. Obrátila som na neho spýtavý pohľad.
Pochopil. –„Chcem na teba pri konverzácii vidieť a venovať ti pozornosť, a to mi pri šoférovaní veľmi nejde.“ Vysvetlil jednoducho.
Hmmm....Tak fajn, to je asi dobrý nápad.
-„A teraz by som mala asi vysvetliť o čom to hovoril, však?“ čakala som potichu.
-„To by bolo.....fajn.“ posledné slovo si nechal na jazyku ako by uvažoval, či použil správne.
-„Tak na začiatok, bolo to dávno a naozaj ale naozaj to s nami nemá nič spoločné, vtedy som ťa ani nepoznala....Veríš mi?“ Vyčkávajúc som sa na neho pozrela a prikrčená očakávala reakciu.
Otočil sa na mňa a zahľadel sa mi do tváre. Snažil sa predstaviť si kam toto povedie.
Pomaly prikývol. -„Áno, to už si raz hovorila.“ Dodal potichu, zastretým hlasom.
-„Tak teda ešte niečo pred tým ako to na teba všetko vybalím. Jáá.....Ja sa naozaj, naozaj veľmi hanbím za to čo ti teraz poviem a naozaj, naozaj to už nič neznamená a ja som bola hlúpa a naivná, neviem čo som si vtedy myslela. A nechcem aby si si o mne kvôli tomu myslel zlé veci. Som taká aká tu pred tebou sedím a na ničom z toho už nezáleží, sľubujem...“ prosíkala som uboleným hlasom.
Zamračil sa. -„Prosím, už mi to povedz. Lebo po tomto sa už naozaj začínam obávať o čom mi tu budeš hovoriť. Nestraš ma už a povedz to, nech to je čokoľvek.“ Jeho hlas bol prázdny ako pohár bez vody.
-„Dobre teda, tak začnem od začiatku...hm..po Jeho smrti, som bola dosť stratená, to už vieš. Pár mesiacov po tom som samozrejme už musela chodiť do školy ako každý iný.. ja ani neviem ako sa to zomlelo. Do školy prišiel nový profesor..A ja viem, že to znie hrozne, ale prosím neodsudzuj ma, ja to vysvetlím..“ rýchlo som dodala.
Čakal a tak som rozprávala ďalej. Rozprávala som o začiatkoch s Dimitrim o jeho komplimentoch a o tom ako sa ku mne pomaly dostával.
Richard ticho sedel a počúval, tvár mal neutrálnu. Dúfala som, že tomu tak je aj v jeho mysli. Vysvetlila som mu, že Dimitrij je asi v takom veku ako on a tým som dúfala, že zmažem tú úchylnú predstavu profesora a jeho žiačky. On na to len povytiahol obočie a počúval ďalej.
Bolo strašne ťažké rozprávať o svojich citoch a túžbe k Dimitrimu pred človekom ktorý pre mňa začínal znamenať svet. Bála som sa aby ho to nebolelo, lebo mňa to bolelo.
Nepretržite som sa zahanbene červenala, keď som mu rozprávala ako vznikol cucflek v jeho kabinete. Snažila som sa to obmedziť len na potrebné a stručné informácie. Dopovedala som mu ako sa náhle zdekoval a že tým to skončilo. Skončila som a čakala na reakciu.
Zakrútil hlavou, ako by si to v nej potreboval zrovnať.
-„Pochopil som“ dodal potichu a ja som videla, že ho niečo žerie.
Zamrzelo a zamrazilo ma v jeden okamih. Tohto som sa obávala, že to naruší veci medzi nami.
A čo si si do riti myslela, že keď na neho vybalíš aká si nehanebnica, tak len spokojne prikývne a bude sa tváriť, že si si robila srandu? Kričalo na mňa moje podvedomie.
-„Hneváš sa..“ skonštatovala som.
Zamyslene sa na mňa pozrel. A nežne pokrútil hlavou.
-„Nie, nehnevám.“ Povedal, ale mne sa vôbec neuľavilo.
-„Si sklamaný?“ skúsila som inú variantu tento krát už v otázke.
Videla som ten zmätok v jeho očiach a naozaj som sa za to nemala rada. Ale niekde vzadu skrytá za všetkými momentálnymi emóciami sa skrývala úľava. Úľava, že to konečne vie, že už mu nič netajím.
-„Som zmätený, ak je to to správne slovo.“ Dodal zamyslene. Mohla som vidieť ako mu to v hlave šrotuje a snaží sa to spracovať.
Sedeli sme potichu. Nechávala som mu priestor aj napriek tomu že som bola ako na ihlách. Nervózne som sa vkuse mrvila a ošívala. Nevedela som čo s rukami a tak som sa s nimi večne hrala ako som vyčkávala na nejakú odozvu.
Prešlo asi desať minút keď vzhliadol a prerušil to dunivé ticho.
-„Môžem sa niečo spýtať?“ vyzvedal opatrne.
Vydýchla som. –„Samozrejme, pýtaj sa.“ Pritakala som
Počkal, ako by si chcel ešte svoju otázku premyslieť.
-„Si s ním v kontakte?“ spýtal sa tupo.
-„Ehhm...Nie aj Áno.“ Odpovedala som zmätene.
Nechápavo povytiahol obočie.
-„Dobrovoľne s ním v kontakte nie som, to už skončilo. Ale klamala by som ti ak by som to takto uzavrela, pretože sa tento týždeň vrátil do školy a tak ma znovu učí. Chtiac-nechtiac som s ním v kontakte.“ Dodala som úprimne.
Na chvíľu sa zamračil ale potom prikývol na súhlas, že chápe
-„Aha.“ Dodal prosto.
Videla som, že ho zožiera ešte nejaká otázka a tak som čakala...
-„Uuuhm....Ty?....hm....“ vyzeral, že bojuje so slovami.
-„Pýtaj sa, poviem ti všetko čo budeš chcieť.“ Povzbudila som ho.
Zakrútil hlavou. –„Áaale NIČ.“ Dokončil a obrátil sa k volantu pripravený štartovať auto.
Položila som mu ruku na predlaktie aby som ho zastavila. –„No tak, len do toho...“
Pohľad mu padol na moju ruku zvierajúcu jeho. Zavrtel hlavou a ticho dodal. –„ V skutočnosti neviem, či to chcel vedieť.“
To už som bola kompletne zmätená a tak som rezignovane stiahla ruku a pevne sa usadila do sedadla.
Debata sa očividne skončila..
Naštartoval a vyrazil do mesta. Obrátila som sa k oknu a sústredene sa mračila na svoj obraz v ňom. HLUPAŇA kričalo moje podvedomie...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
damn
9. 4.apríla 2013 17:47
úf, zaujímavá časť
3
tak, dievč, si úžasná! ja som to začal čítať niekedy dávnejšie, ale dostala som sa len cez 2 časti. no dnes... všetko naraz a toto, toto je niečo wau! seriózne ponáhľaj sa s ďalšou časťou
Napíš svoj komentár