Navliekla som si na seba prvé čo som našla, tmavomodré rifle, sivé tričko s veľkým nápisom Van Morrison a ošúchané čierne Conversky. Bolo to pre mňa typické ak som mala takúto náladu a nechuť akokoľvek k sebe priťahovať pozornosť.
Cesta do školy bola tichá a z mojej strany flegmatická ako všetko čo som od rána urobila. Pasivita zo mňa sršala každým pórom. Podvedome som každú chvíľu hypnotizovala a kontrolovala telefón, to bola jediná činnosť ktorej som bola schopná.
Mechanicky som vystúpila z auta a kráčala do školy. Zasneným krokom som sa dostala ku svojej skrinke a začala sa v nej hrabať. Potrebovala som len pár vecí na prvú hodinu.
Námesačne som ju zatvárala, keď sa vedľa mňa zrazu postavila Emili. Všimla si môj výraz tváre a hneď jej bolo jasné, že niečo nie je v poriadku.
-„Rosí? Stalo sa niečo? Prečo sa tváriš tak......mŕtvo?“ hľadala to správne slovo.
-„V skratke.. Richard vie o Dimitrim...“ viac som hovoriť nemusela. Z jej výrazu tváre bolo jasné, že dokonale pochopila čo mám namysli. Chvíľu sa tvárila zmätene, po chvíli so strachom zvraštila čelo.
-„Chceš povedať, že...., že on ťa kvôli tomu....kvôli nemu...“ koktala a ja som ju zastavila skôr ako by mi ďalej ťala do živého.
-„Nič také nehovorím a v podstate sa o tom ani nechcem rozprávať.“ Odvetila som sucho. Dnes som nemala sily prejavovať emócie. Bez ohľadu na to, že to bola moja najlepšia kamarátka. Bola som úplne vyschnutá, nevydolovali by ste zo mňa ani kvapku súcitu.
Emili sa síce na chvíľu zarazila ale nechala to bez komentára.
Potichu sme kráčali do triedy a ja som bola pre tento moment spokojná, že sa v tom ďalej nemusíme vŕtať. Už mi naozaj liezli krkom večné analýzy všetkého čo sa kedy stalo. Ako začarovaný kruh. Buď som sa v tom rýpala ja sama alebo to robila ona za mňa a naopak. Ako by to niekedy niečo vyriešilo... Nikdy.
To len my ženy sa dokážeme rýpať vo vlastných pocitoch a stavoch lepšie ako by to urobil ktorýkoľvek vyštudovaný cvokár..A ako keby to niektorej z nás niekedy pomohlo. Večná nekončiaca sa utópia..A načo? Aj tak sa už stalo čo sa stalo a nevyrieši to žiadna sebaľútosť alebo ľútosť od iných. Tak by to od prírody malo byť. Ani hovnivál sa nesťažuje, že pred sebou musí tlačiť práve hovno, tak prečo my ľudia? Už by som sa mala naučiť brať všetko na rovinu tak ako to dostanem.
Sedela som v lavici a s poslednou mojou myšlienkou odišla aj potlačovaná bolesť. Bola som úplne prázdna. A to bol najlepší pocit za posledných pár hodín. Nič necítiť...absolútne otupenie.
V hlave som to mala také vymietnuté, že som totálne zabudla na jeden zásadný fakt, ktorý sa mi pripomenul pri vstupe Dimitriho do triedy. Dnes s ním mám zase matiku. Na chvíľu ma to paralyzovalo ale potom som si rázne vstúpila do svedomia a znovu dosiahla svoj relaxačný bod prázdna.
Hodina začala a ja som ju ledva vnímala, nebolo to pre mňa dôležité.
Systematicky som si všetko odpisovala z tabule a to bola jediná činnosť ktorú som celú hodinu robila.
V duchu som sa smiala na svojich spolužiačkách, ktoré sa vystriedali pred tabuľou a snažili sa zaujať Dimitriho, bolo to také trápne. Krútili sa tam ako dážďovky na háčiku. Vypočítali pár príkladov a so smutným, rezignovaným výrazom sa vracali na miesto..
-„Rosemary.“ Začula som svoje meno a tak som inštinktívne vzhliadla. Bol to Dimitrij.
-„Mohla by si prísť k tabuli? Dám ti pár príkladov.“ Tváril sa super profesionálne, až som sa musela držať aby som nevyprskla do smiechu.
Sedela som na mieste a v duchu zvažovala svoje možnosti. Len z čistej recesie ma popadla myšlienka, že mu proste nevyhoviem. Proste nebudem robiť to čo si on zaumieni, čo bolo ťažké praktizovať keďže je môj profesor. Ale za pokus to stálo.
Zdvihla som sa z miesta a videla jeho výraz tváre, bolo evidentné čo si myslel. Očakával, že poslúchnem.
-„Prepáčte ale asi nie, musím ísť na WC, práve sa mi urobilo zle.“ Už som bola na pol cesty ku dverám keď som počula, že za mnou ide.
-„Rosemary.“ Ozval sa znovu, tvrdším hlasom.
Snáď tu pre boha nechce robiť scénu pred celou triedou.?
Nemohla som si pomôcť ale toto všetko bolo také vtipné. Otočila som sa na neho s prihlúplym úškrnkom. Pristúpil ku mne až príliš blízko a hovoril potichu.
-„Prestaň sa chovať tak detinsky a urob čo som ti povedal.“ Stíšil hlas ale ani to mu neubralo na hrozbe v ňom. Už ma to nestrašilo. Nebála som sa ani jeho reakcii ani jeho osoby.
-„Potrebujem isť na záchod to je normálna ľudská potreba, alebo mi to zakazujete pán profesor?“ Veľavýznamne som podvihla obočie. Úplne som si užívala rýpať do neho. Musela som sa veľmi premáhať aby som sa neškerila od radosti ako debil.
-„Nie....ale,..“ začal niečo rozprávať ale mňa to už nezaujímalo otočila som sa a vyšla z triedy.
Zašla som o pár krokov ďalej a oprela sa tam niekde o skrinky. Zavrela som oči a nechala sa zaplavovať pocitom víťazstva, bola to prvá emócia ktorú som za dnešní deň pocítila.
Počula som ako sa dvere otvárajú a zatvárajú. Zo zvedavosťou som sa otočila aby som zistila čo sa deje. Videla som ako ku mne cez chodbu kráča Dimitrij dlhými krokmi. Prekvapene som podvihla obočie.
Prišiel ku mne až príliš blízko, vôbec to nebolo príjemné. Zasahoval do môjho osobného priestoru.
Chytil ma za predlaktie a tvrdo sa mi zahľadel do očí.
-„Čo si myslíš, že robíš Roza?“ spýtal sa hrubo. Strach som nemala, úplne som ním opovrhovala. Začala som vytáčať ruku na znak aby ma pustil, ignoroval ma.
-„Čo asi tak robím, šla som na záchod. Nebudem ti tam robiť cvičenú opicu.“ Pohŕdavo som odvetila.
-„Nemám namysli to v triede, ale aj k tomu sa dostanem.“ Hovoril potichu ale tvrdosť mu sálala z každého slova. –„Nechceš mi náhodou niečo povedať??“ spýtal sa urazene. Nechápala som kam tým smeruje a ani tón jeho hlasu.
-„Nemám ti čo hovoriť, nie si mi nič! Láskavo ma pusť a prestaň sa správať ako totálny idiot.“ Pritvrdila som a snažila sa mu stále vykrútiť z ruky.
-„Ou ou ou, tak pozor mladá dáma, aby si o ten svoj podrezaný jazyk neprišla.“ Vyhrážal sa. Už ma nezastraší, to už dávno skončilo. –„Včera som videl niečo zaujímavé, možno by si mi to chcela bližšie priblížiť.“ Znovu ma k niečomu vyzýval a ja som na neho len podráždene a nechápavo zízala.
-„Pozri sa, ak niečo chceš tak to vyklop. Už ma to prestáva baviť, nie som jasnovidec.“ Odfrkla som mu.
-„Dobre teda. Včera po škole som ťa videl s tvojim „kamarátom“...“ významne podvihol obočie. „Tak čo mi na to povieš teraz?“ dodal vytočene. Tvrdo mi pustil ruku a autoritatívne sa vystrel v chrbte.
Tak toto ma vážne nasralo. On si snáď myslí, že má nejaké posraté právo strkať sa do mojich vecí. Tak to je na obrovskom omyle. A ešte sa bude tváriť ako by som mu dlžila vysvetlenie. Tak to sa mladý pán poriadne mýli.
Zdvihla som k nemu oči, našpúlila pery a dala mu odpoveď o ktorú si už dávno koledoval.
-„Choď do riti!!“ vrazila som do neho aby sa mi odstúpil z cesty a kráčala som späť do triedy...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
romika
7. 5.mája 2013 23:19
jéj, konečne a ďakujem!
2
Konečneeee ...ci ja už čakám na ďalšiu časť, som zvedavá ako sa to vyhrotí
3
Jéé. Úplne úžasné. Ako vždy. Poponáhľaj sa s ďalšou časťou, lebo umriem od zvedavosti
Napíš svoj komentár