Sedela v kuchyni za stolom. Potichu som si prisadla a čakala.
-„Tak už mi povieš kde si naozaj dnes bola?“ obrátila sa na mňa spýtavo.
Došlo mi, že moje klamstvo, sa odhalilo hneď ako Emily prišla domov bezo mňa.
-
„Bola som za jedným kamarátom, potrebovala som poradiť...“ zase som zatĺkala úplné fakty. Ale tie by ju rozhodne nepotešili, to som si bola úplne istá.
-„Aký kamarát? Chodíš s niekým? To preto ťa teraz tak málo vidím a stále niekde lietaš?“ pýtala sa so záujmom. Bolo mi to divné, nikdy som sa s mamou nebavila o vzťahoch. Nemali sme ten filmový vzťah, kde mama a dcéra zdieľajú aj spodné prádlo. Nikdy som to nechápala, lebo som vedela, že sme príliš odlišné na to aby sme niekedy vedeli viesť konverzáciu hlbšiu ako len o škole a rodine.
Ale rozhodla som sa jej povedať pravdu, aspoň pokiaľ môžem. Veľa vecí to uľahčí.
-„Áno v podstate mám priateľa..“ chabo som sa usmiala „...len prosím nerob unáhlené závery ak ti o ňom porozprávam, dobre?“ varovala som ju, lebo som si vedela predstaviť ako bude moralizovať keď jej poviem koľko má rokov.
-„Posnažím sa, porozprávaj mi teda o ňom.“ Neisto sa pýtala.
-„uhm..viac menej je to už muž a nie chalan, má 24 a už pracuje. A ja ho mám naozaj rada. Nie je ako títo všetci hlúpi pubertálny chalani. A nechcem aby si z jeho veku robila drámu. Je slušný, vychovaný a naozaj milý. Nikdy by som s ním nebola keby bol debil, to snáď vieš nie? Nie som hlúpa.“ Dodala som varovne.
-„24? Rosemary, prečo si nemôžeš nájsť niekoho v tvojom veku, veď je ešte starší ako tvoj brat! Ja ti verím, že je milý a úžasný a všetko, ale ty chodíš ešte na strednú, pre boha...“ unavene krútila hlavou.
Vedela som to. Vedela som, že tu bude zase moralizovať a odsudzovať bez toho, že by niečo vedela. Pre boha, jedno číslo. Jedno číslo a ona už „všetko vie“. Neuveriteľné, neznášam túto jej obmedzenosť. Už som bola unavená dokazovaním niečoho..
-„Prosila som ťa o niečo, zdá sa mi..“ utrúsila som do vetra a vytočene sa zdvíhala. „Nemám čo viac dodať, vedela som, že to takto skončí.“ Otočila som sa na päte a kráčala preč vo dverách som narazila na otca, keď si všimol môj výraz, zmätene podvihol obočie.
MAMA naznačila som mu ústami. Rezignovane pokrútil hlavou a podišiel ku mne. Vzal ma za ruku a viedol ma späť do kuchyne a k mame.
Sedela za stolom a krútila hlavou. A mne to ešte viac dvíhalo tlak.
Otec so mnou zastavil pri stole a mama zdvihla tvár k nám.
-„ Sadni si Rose“ prikázal jemne otec „A pekne sa tu vy dve porozprávajte a nevrčte na seba hneď.“
Mama sa na otca podráždene pozrela, „Veril by si, že tvoja dcéra má 24 ročného frajera a zdá sa jej to úplne v poriadku?“ rýpala zase.
Otec sa zatváril šokovane. No už len toto som potrebovala...ach
-„Nepoznáš ho a už ho tu odsudzuješ, za to KOĽKO má rokov, ty si neskutočná..“ rozčuľovala som sa na ňu späť.
Otec si prisadol a krútil hlavou.. „Kľud, vy dve!“ prehovoril rázne. Okamžite som stíchla a mama tiež.
Otočil sa na mňa s otázkou v očiach „Som presvedčený, že nám toho mladého muža rada predstavíš. A my potom budeme môcť objektívne, bez predsudkov zhodnotiť či je naozaj taký ako tvrdíš. Čo povieš?“
Zmrzla som šokom na stoličke...cítila som ako mi studený pot tečie po chrbte. Toto bolo to posledné čo som chcela. Ťahať ho v tejto fáze do svojej rodiny. Ani som si nedokázala predstaviť ako by sa tváril keby som ho o to požiadala. Iste by si myslel, že som sa úplne zbláznila..
Periférne som videla ako sa mama víťazoslávne usmieva...
Neprichádzalo do úvahy aby som ho sem zaťahovala, kvôli paranoji mojich rodičov.
„Tak to teda neurobím..“ rozčarovane som sa zdvihla zo stoličky „..museli ste sa úplne zblázniť ak si myslíte, že ho sem dovlečiem a vy ho tu budete vypočúvať. Pre boha! Nie sme v dobe kamennej..“ zúrila som.
„Rosemary..“ ozval sa otec zaskočene.
„Žiadne Rosemary, nič také...To proste neurobím. Nepáči sa vám? Vaša vec, nemám 5 rokov aby ste za mňa rozhodovali..som svojprávna..“ kričala som vzdorovito. Penila som, keby to nebolo infantilné tak si od hnevu aj dupnem...
Mama sa výstražne zdvihla zo stoličky. „To už by stačilo mladá dáma, nemyslíš? Ako sa to s nami rozprávaš? Stále bývaš pod našou strechou, to znamená, že za teba zodpovedáme..Či sa ti to páči alebo nie. A ak nám ho nemieniš predstaviť, tak sa s ním proste nebudeš stretávať, je to AŽ také jednoduché a viac o tom diskutovať nebudeme. Máš len dve možnosti..“ končila svoj príhovor.
Toto bolo ako zlý sen, čistý nonsens..
„Neskutočné...“ podráždene som rezignovala, „VY ste neskutočný..“ opakovala som popritom ako som odchádzala...
Vo dverách som sa zrazila s bratom.
Pozrel na nás všetkých spýtavo.“Čo sa to tu deje pre boha, že vás počuť skoro na ulicu??“
„Tvojej sestre sa nepáči, že chceme najprv spoznať jej priateľa a zistiť či nie je masový vrah..“ ironicky komentovala mama.
Už som to nevládala počúvať prešla som okolo neho a vybehla do schodov. Vošla som do izby a tresla za sebou dverami ako rozmaznané decko. Bolo mi to úplne jedno, toto bol vrchol všetkého.
Nevedela som či plakať alebo sa vysmiať sama sebe, že som s tým vôbec začala.
Ten deň som už nevytiahla päty z izby.
Ráno som sa zobudila a necítila som sa o nič lepšie. Predstava, že mám čeliť ich „rodičovským“ pohľadom ma vôbec netešila. Ale povedala som si že zahájim ignoráciu.
A tak to aj bolo.
Zišla som po schodoch, prichystaná do školy. Žiadne raňajky ani žiadne zbytočné pohľady, zamierila som si to rovno von dverami. Povedala som si, že sa radšej prejdem 30minút do školy ako s nimi sedieť v aute.
Konečne som sa dovliekla ku svojej skrinke a vhádzala do nej veci na celý deň. Vybrala som potrebnú knihu a bezmyšlienkovite vyrazila po chodbe.
Zahla som za roh s úmyslom ísť do triedy, keď v tom som zrazu na opačnej strane chodby zbadala Dimitriho.
Nevedomky som sa zastavila, niečo sa mi nezdalo.
Čím viac sa ku mne približoval tým mi to bolo jasnejšie. Nemohla som uveriť tomu čo vidím, ako by som sa ocitla v sne v ktorom sa nemôžem pohnúť ani urobiť nič podľa svojej vôle. V dosť zlom sne...
Nedokázala som odtrhnúť pohľad od toho čo sa mu vynímalo na jeho krásnej tvári. Celú oblasť oka mal zeleno-fialovú. Bol to obrovský monokel.
A mne to v tom momente došlo. Ak by sme sa nachádzali v animovanej rozprávke nad hlavou by mi zasvietila žiarovka. Bolo to také jasné a očividné, zapadalo to do seba ako skladačka a vo mne vzkypel strašný hnev a sklamanie.
Richard ho udrel, vedela som to tak určite ako svoje meno. Neexistovalo iné vysvetlenie. Dávalo to zmysel so všetkým čo povedala Emily aj s tým čo som videla ja sama.
Bolo mi z toho ťažko a ani za mak som nevedela čo mám robiť. A tak som proste pohla nohami a vkráčala do triedy...
P. S. @janini , @marge2 , @zelenookarysavka PREPÁČTE za moju dlhú "kómu"
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
janini
2. 3.marca 2015 23:57
Konečne ...teším sa na ďalšiu časť
Napíš svoj komentár