„Holokaust... je pojem používaný na opísanie systematického vyhladenia 5 – 6 miliónov Židov nacistickým Nemeckom počas 2 svetovej vojny. V mnohých západných krajinách boli prijaté a platia zákony zakazujúce diskusiu o podstate holokaustu.“
25. marec je aj dňom pietnej spomienky na obete holokaustu. V prvom transporte, ktorý opustil popradskú železnicu 25. marca 1942 vo večerných hodinách, odviezli do koncentračného tábora v Auschwitzi (Osvienčime) v Poľsku tisíc židovských dievčat z východného Slovenska.
V diskusiách o holokauste sa občas objaví názor, že je zbytočné zaoberať sa neustále udalosťou, ktorá patrí do dávnej histórie. Holokaust však nie je minulosťou. Myslíte si, že holokaust je len slovo? Ja si myslím, že mnohí z nás, ktorí sme v tom období nežili, si nevieme predstaviť, čo v skutočnosti znamenajú slová vojna, neistota a holokaust. Ak by som chcela toto obdobie a život v ňom prirovnať k niečomu, prirovnala by som ho k oceánu. To temné a pochmúrne dno oceánu by boli politici a tí ľudia, ktorí boli na vrchole hierarchie a odpúšťali to strašne krvi prelievanie a ponižovanie človeka človekom, len preto že je „iný“. Medzi nimi a bielou hladinou je skupina ľudí, ktorí boli v čase mieru slušnými občanmi, no radi sa prispôsobovali dobe, využívali jej „možnosti“ na obohacovanie sa a dokazovanie sebe a okoliu aký sú vplyvný a ako môžu iným skomplikovať život. Symbolickú bielu hladinu tvoria ľudia jednoduchí podľa môjho názoru takí, ktorí s vojnou vnútorne nesúhlasili a chceli ju len v tichosti prečkať, do ničoho sa nezapliesť a hrať úlohu „mŕtveho chrobáka“. A nad nimi sa vznášali ľudia ktorí potichu pomáhali tým ktorí to potrebovali a boli tými pre dnešok „skutočnými hrdinami“. Boli to aj tí ľudia ktorí boli trestaní za to, čo nemá a nemalo byť nikdy potrestané. Boli trestaný za to že sa „narodili“. Možno vám to znie choro to preto že táto rasistická ideológia chorá JE a chorí je aj ten človek ktorý ju vytvoril.
Títo obyčajný ľudia si určite často kládli otázku: Ako toto mohol niekto dopustiť? Kto za to môže? A ja si napriek tomu, že som toto dramatické obdobie nezažila a našťastie viem o ňom len z kníh, a spomienok tých ktorí to prežili, kladiem otázku: Aká je istota, že sa toto nestane opäť? Aká je istota, že sa znovu nedostane k moci nejaký chorí človek a, že sa história nebude opakovať?
Aj vy viete že takýmto doslova psychopatom bol Hitler. Avšak syndróm rasizmu nie je len nemeckou záležitosťou. V poslednej dobe sa objavuje na celom svete. A slušný ľudia sa musia proti nemu brániť a poukazovať na jeho zvrátenú myšlienku a jeho dôsledky. Kvôli ľuďom ktorí prežili hrôzy koncentračných táborov a ktorým sa pri spomienke na život v nich ešte aj dnes, po niekoľkých rokoch, zaleskne slza v očiach a ktorým z duše kričí utrpenie a bolesť. Myslíte si, že sa na takéto spomienky dá vôbec niekedy zabudnúť? Na to je ľudský život príliš krátky. A tak už len kvôli tomuto by sme nemali strkať hlavu do piesku a prehliadať tému holokaustu. Holokaust bol totiž hroznou súčasťou života Židov ale aj iných ľudí žijúcich nie len na Slovensku ale aj v celej Európe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sisel
17. 1.januára 2011 10:35
dobre napísané a dobrá téma
Napíš svoj komentár