otázniky v očiach
výkričníky v duši
"ako to myslíš? ... ako, že každý človek je jedinečný?"
"nie"
"tak? ... nechápem"
"ty si výnimočná"
obostrelo ma ticho ... dokonalé ticho ... hmlisté obrazy s ostrými hranami
"hmm"
"neveríš mi?"
"no ... nie"
"myslím to vážne"
v mysli hrá violončelo ... nežné tóny sa striedajú s drsnými ... symfónia chaosu
"no dobre ... a v čom som teda výnimočná?"
"si bytosť ..."
"anjel alebo démon?"
"čo len budeš chcieť ... anjel ... démon ... prázdna škrupina ... podľa toho, ako sa rozhodneš"
otočila som sa k oknu ... hľadela som von ... potom na rany na zápästiach ... dych sa mi zrýchlil ... snažila som sa odohnať to prázdno, čo ma začalo pohlcovať
"nie! nerob to! ... pozri sa na mňa"
"nechcem"
"prosím"
"znovu ma budeš presviedčať o niečom, čomu sama neverím"
oprela som si čelo o sklo ... zahmlené od môjho dychu ... na pokraji paniky ... nebo, peklo, zem ... komu na tom záleží !?!? ... mne? ... s povzdychom som sa odvrátila od okna
"pokračuj"
"nemusíš mi veriť, stačí keď si ma vypočuješ"
"počúvam"
"uff, ... neustále sa viníš za veci, ktoré neovplyvníš ... maskuješ sa a potom si nešťastná, že ťa druhí neprijímajú ... vidíš len smutné, prečo odmietaš to pekné? ... zatváraš si srdce pred celým svetom, ľudia narážajú na tvrdé steny, znovu a znovu ... a ty? milostivo im ošetríš rany ... ale nie úplne! náhodou by sa k tebe pokúsili dostať znovu! ... si hlúpa! ... nešťastná, prázdna, áno ... si prázdna"
po líci mi stiekla slza ... potom druhá, tretia ... tisíca ... slaný vodopád spomienok, zranení a zlyhaní ... šepla som
"prestaň"
"nie, musíš to už konečno počuť! aby si sa zobudila ... a začala žiť ... na čo čakáš? ... na príležitosť? akoby ich okolo nebolo dosť ... na príkaz? a kto ti ho dá? ... na vhodnejší čas? ... na zázrak? ty si predsa sama zázrakom ..."
"prosím, prestaň ... nemôžem sa nadýchnuť"
šepot minulosti ... čosi mi zviera vnútro
"prosím, dosť"
"plačeš?"
"hej"
"plačme spolu, bude nám lepšie"
z hrdla sa mi vydral výkrik ... hlboký, zúfalý, ponížený ... neprestávala som kričať ... vstala som ... úplne mimo ... behala som po miestnosti ... búchala päsťami do stien ... zvíjala sa na podlahe ... trhala si vlasy a škriabala si telo ... vyčerpaná som zastavila pri stoličke ... zdvihla som ju nad hlavu ... zahnala sa ...
"NIE!"
neskoro ... použila som všetku svoju silu ... ruky mi stuhli od nárazu ... stolička spadla na zem ... zviezla som sa k nej ... všade okolo ... ležali črepiny z rozbitého zrkadla ... krúžila som medzi nimi prstami ... ktosi vbehol do izby
"čo sa deje? to čo si urobila?"
"nič ... nehoda ... kúpim si nové"
"si normálna? ...aspoň to uprac ... a nie že sa znovu porežeš!"
"dobre"
ten ktosi odišiel, buchnúc dverami
sedela som medzi úlomkami vlastnej duše ... tvorila z nich obrazce ... už nikdy z nich nebude zrkadlo ... nikdy
pozbierala som všetky črepiny a vyhodila ich na smetisko dejín ... a začala odznovu ... s novým zrkadlom a novou dušou ... zase
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár