moje oči míňali všetky lákadlá spoza okien... zrazu strih... mykla som sa... stočila som hlavu za obrazom, ktorý ma vytrhol z apatie... zhypnotizovaná som hľadela za sklo... musela som sa usmiať... nádherný obrazec... za ním ďalší... chcela som vyskočiť zo sedadla a rozbehnúť sa k zadnému oknu autobusu, aby som si ten pohľad mohla dlhšie vychutnať...
vstala som... a znovu si sadla... čo by si o mne ostatní cestujúce pomysleli?... trhlá ženská... lieta po autobuse ako splašená...zbláznila sa?...
nie, nezbláznila som sa, naozaj nie... len som našla niečo výnimočné v obyčajnom...
spustila som plecia, sklonila hlavu... schúlená na sedadle dorazila k cieľu a v hlave sa mi neustále premietal rovnaký obraz...
-----------------------------------------------------------------------------------------------
druhý deň... ten istí autobus... podobní ľudia... krajina zvíjajúca sa za oknami... vzývajúce stromy... kričiace cesty a cestičky... studené polia a opustené stromy...
rovnaká apatia...
strih... to isté miesto, ten istý obraz... dychtivo som sa naklonila k oknu autobusu...položila som naň obe ruky... stále to tu je!... musím ísť, ja proste musím!
vyskočila som zo sedadla ako zmyslov zbavená... schytila som tašku, bundu... predierajúc sa ku dverám som kričala na vodiča: "Zastavte, prosím vás, zastavte! Ihneď!"... ľudia mi šokovane uhýbali z cesty... nechápali... ako by mohli...
zastavila som pri predných dverách: "Prosím Vás, prosím, zastavte mi, pán vodič"... "Ale, mladá pani, tu predsa nie je zastávka. Nemôžem, je to proti predpisom." ...
proti predpisom... prosebný pohľad, potom druhý a tretí... naveľa šofér nahlas povzdychol, spomalil a zatiahol ku krajnici... otvoril a ja som vyskočila z autobusu...
"Pani, pani, a nie že sa budete sťažovať" ... "Nebojte sa" ... roztopašne som mu zamávala a poslala pusu... ostatní cestujúci ma prebodávali pohľadmi a určite aj rečami... otočila som sa im chrbtom
bežala som späť a dychtivo hľadala ten obraz... konečne... sedela som na kraji cesty a prstom rysovala jeho kontúry do vzduchu... potom stále nové a bizarnejšie
srdce sa mi smialo... oči jasali... dušička skackala... už dlho som necítila podobnú slobodu
vstala som a vkročila na pole... kráčala som od jedného bodu k druhému, tretiemu, dvadsiatemu... až na druhú stranu poľa
vtedy som ho uvidela... ležal pri brázde... srdce sa mi zastavilo... bože môj, nie!... dúfala som, že je to len výplod mojej mysle... podišla som bližšie... klesla na zem... nepamätám si, ako dlho som naňho hľadela... prebrala ma tma a mráz
tak rýchlo padnúť z absolútnej radosti do pazúrov smútku
opatrne som sa ho dotkla... nežne som po ňom prešla prstami... nebol studený, zrejme dodýchal nedávno... škoda... žiadne nové obrazy
poobzerala som sa po vhodnom mieste... neďaleko kvitol nejaký kríček... pokľakla som a vnorila prsty do studenej zeme... neprestávala som hrabať, kým sa mi jama nezdala dostatočne hlboká... potom som ho vzala na ruky a položila do jamy... posledný pohľad... utľapkala som kopček hliny, uvila veniec z poľnej trávy a položila...
budem na teba spomínať, tvoje pyramídky prebrali moju zostarnutú myseľ... ja som jednu postavila iba pre teba... viac urobiť nemôžem...
takže - spi sladko, malý čierny krtko............
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
charlottkkaa
14. 12.decembra 2009 12:05
trošku neočakávaný záver ale páčilo sa mi to
5
@wormhole
hmm, dakujem (nie som zvyknuta na pochvaly ohladne svojej, ehm, tvorby, takze som trosku v rozpakoch)
hmm, dakujem (nie som zvyknuta na pochvaly ohladne svojej, ehm, tvorby, takze som trosku v rozpakoch)
Napíš svoj komentár