Ahoj M.

Kedže sa ti zdá, že to o sebe nič nehovorím, a ty si musíš všetko domýšľať ... rozhodla som sa že ti budem písať listy a možno, možno ti ich aj dám (ak teda budeme spolu aj nadalej komunikovať).

Chvíle s tebou sú fajn, ale naozaj neviem, čo si mám o tebe myslieť, a to nie je dobre. Ani pre teba, ani pre mňa, ani pre ľudí okolo teba. Ako dávaš šancu tým, ktorí chcú prísť bližšie k tebe? .... Ja asi nemám veľmi čo hovoriť, lebo u mňa je to podobné
v T. som sama sebou, tam je to také ľahké, ale doma ... akoby na mňa doľahol ťažký balvan, vždy ked sa sem vrátim. Strach, bolesť, utrpenie, samota, smútok, hnev a nenávisť – všetko som tu prežila – iba pokoj nie.

Milujem svoju rodinu, ale ona mi utŕžila obrovské rany a sklamania, no ako vravíš, - čo ma nezabije, to ma posilní – keby môj život nebol taký, hm, zlý, tak by som dnes bola niekým iným, ako som. A kým vlastne som? Myslím, že to už nezistíš, ani nechceš, a ani neviem či si to vôbec niekedy zisťovať chcel.

Chcem sa vrátiť k tomu víkendu, v ktorom sa „náš vzťah“ pokazil. Áno, môžem si sypať popol na hlavu, že je to moja vina, ale nebudem, lebo sme tam boli dvaja a každý z nás má na tom svoj podiel.

V sobotu večer som nevedela adekvátne reagovať na tvoje otázky či myšlienky a vety. Hovorila som ti, že mi trvá dlhšie, že potrebujem dlhšie nad vecami popremýšľať, hlavne nad tými dôležitými – v tichu, meditácii a hlavne v samote. Preto ti viem napísať odpovede až teraz, po niekoľkých dňoch. Mohla by som ti povedať všetko osobne, o áno, ale ... ten víkend medzi nami stojí ako bariéra, ktorú zatiaľ ani jeden nechce preskočiť a v osobnom rozhovore by si ma znovu zahrnul myšlienkami a otázkami, na ktoré by som nenašla odpoveď, lebo by som nad nimi znovu musela osamote premýšľať.

Okrem iného som ťa v sobotu aj podpichovala, možno si si to všimol – zrejme som v ten večer nechcela hovoriť o vážnych veciach a tak som rypkala. Prepáč, som proste taká, občas.

K tomu parku – áno hranice sa dajú ľahko prekročiť, ale to je vec na ktorej musím popracovať. Nerada prekračuje hranice, nerada sa svetu otváram, ale učím sa. Vždy ked niekto prekročí hranicu, spanikárim, zovrie mi žalúdok - viem si logicky povedať, že je to hlúposť celá tá panika, ale nedokázala to ju preklenúť, - rozprávala som sa o tom s jednou dobrou priateľkou – porozprávala som jej aké ťažké je pre mňa byť sama sebou – povedala som jej ako ma chytí strach, panika a ja s ňou bojujem – a ona mi to rozbila jedinou otázkou: „a čo je na tom také zlé, ked budeš sama sebou? Čo na tom bude také hrozné, ked druhým ukážeš kto si?“ a ja som zostala stáť s otvorenými ústami (ona má dar opýtať sa jedinú vec, ale nič viac nemusí a som v obraze)

K tomu darčeku – ako som povedala, rada dávam darčeky a nepotrebujem konkrétny dôvod. A takisto rada dávam darčeky, ak konkrétny dôvod jestvuje, ale vtedy ti môže dať darček hocikto. No ked dôvodu niet, dám ti ten darček len ja a to ho umocňuje, viacej poteší a zohreje srdce. Chápeš? Tak veľmi som sa tešila, ked som pre teba hľadala darček na cesty, veľmi ... nedávam dary, aby som niečo dostala späť, to nie je potom darček ale len nejaká výmena vecí – a to ja nechcem robiť.... A ked si sa potom niekoľkokrát pýtal, prečo som ti dala darček a prečo práve takýto – hľadala som odpovede, ale čím bola moja odpoved kompletnejšia a dôvodov viacej, tým bola moja radosť z darovania menšia – pripadalo mi to, že si sa ma snažil dostať do pozície, kedy by ten darček vyznel ako premyslená stratégia – a to bolelo a radosť z darovania zmizla. Bola som sklamaná, že za jednoduchým a pre mňa normálnym činom hľadáš niečo, niečo, niečo ...
Možno máš pravdu v tom, že za všetkým sa skrýva dáke ALE, ale ja tomu neverím ... možno to platí o Božom pláne, .... no ja som proste spontánna, impulzívna a živá! Rada robím veci len tak – nikdy si sa len tak neprebehol v daždi? Nikdy si sa nevyzul na lúke, aby si pocítil trávu pod bosými nohami? Nikdy si potichu nevstal uprostred noci z postele a nedíval si na mesiac a hviezdy? Bez akéhokoľvek dôvodu, bez ale, bez otázok a odpovedí ...
Možno sa ti zdajú moje otázky z cesty, a možno nie sú. ... Možno si pamätáš to rozprávanie o tom, ako som jedného večera darovala papierovú ružu dobrému kamarátovi bez akéhokoľvek dôvodu, proste na dáky neznámy popud, absolútne som netušila prečo – až o pol roka som sa dozvedela ako mu to dobre padlo. A toto je u mňa časté ... a áno, priznáva, túžila som ukázať ti, aký je Boh úžasný a ako veľmi ťa miluje. Prepáč. Áno, robím to pri všetkých neveriacich, sektároch, moslimoch, budhistoch, hinduistoch a podobne. Zažaluj ma.

A k tomu listu: áno, napísala som tam určité veci, ktoré sa ti zrejme nepáčili. Vieš čo sa skrýva za nimi? Pochybujem ... necháp to tak, že ti niečo vyčítam, to nie, mnohí na tvojom mieste by si z toho listu zrejme vyvodili aj oveľa horšie veci. Chcem len doplniť zopár vecí, na ktoré si spomeniem.
- áno, napísala som čo sa mi snívalo, ale hovorila som ti, že ja svoje sny neovládam. Ak by som ich ovládala, tak by som si sny upravila a snívalo by sa mi niečo iné
- áno, napísala som ti, že čo chcem, ale vidí sa ti to zlé alebo perverzné? – mne nie, bolo to čisté a úprimné – nemysli si, že sa snažím zmazať tie slová či ich váhu – naopak, snažím sa ich potvrdiť a viacej osvetliť, dať ich do nejakého kontextu a pritom zachovať len pre teba
- áno, napísala som, že budem o teba bojovať a použila som tvoj príklad zo soboty, ten o rybičke – a čo to značí? Že ťa počúvam, vnímam a že si tvoje slová dokonca aj pamätám. Ked nechceš aby som o teba bojovala, stačí povedať – bude o jedného menej – aj tak zrejme bojujem o väčší počet ľudí, ako som schopná zvládnuť – ved občas nevládzem bojovať ani o seba a za seba. A potom mi je nanič, cítim sa neschopná, taká maličká a stratená ...
- áno, je pravda, že sa v tvojej prítomnosti cítim príjemne, že sa často utápam v tvojich očiach (máš krásne oči, tak to používaj a neskrývaj ich) - mám ťa veľmi veľmi veľmi rada, dalo by sa dokonca povedať, že ťa priam zbožňujem, ale nemilujem ťa ani ťa neľúbim. Hľadím na teba s úctou, lebo viem že si výnimočný a môžem sa od teba veľa naučiť, a aj práve preto ťa mám tak veľmi rada. A okrem toho si aj zábavný a skvelo sa s tebou debatuje na akúkoľvek tému. (naozaj ti vadia takéto slová a komplimenty od mojej osoby???)
- áno, chcela som ťa objať- je na tom niečo zlé? Objímam sa s priateľmi aj kamarátmi, pri zvítaní aj pri lúčení, zaviedla som dokonca objatia aj v našej rodine. Ak na to nie si zvyknutý, či ti to vadí, stačí povedať – mám zopár kamarátov, ktorí vždy či občas objatie odmietnu, viem to plne akceptovať.... Ja objatia zbožňujem, dokážem nimi vyjadriť aj to, čo nemôžem povedať cez tú svoju stenu čo mám okolo seba – a ľudia to cítia.
- Áno, pozvala som ťa na čaj o 5 – ale nechcela som ťa obťažovať alebo znásilniť, vôbec nie. Proste som ti chcela ukázať trochu zo svojho života. Prepáč, ak to vyznelo zle, je mi to ľúto.
Naozaj sa ti ospravedlňujem, mrzí ma ako to dopadlo, netušila som – na rozdiel od teba nie som jasnovidec.


Prečo som ti to nepovedala v nedeľu? – Málo času , zima, chcela som nechať hovoriť teba ...
A okrem toho, chápala som ťa, mne samej ten list znel zle, ked som ho čítala – úplne zle – znel ako zamilovaný list od nejakej puberťáčky, to som uvidela a pochopila akonáhle som ho dočítala - bola som ochromená – vôbec nevyznieval tak ako mal. A netušila som že prečo. Premýšľala som, ako je možné že znie tak nesprávne a neúplne a popritom som matne vnímala, čo si mi vravel (prepáč). Máš pravdu, bol to nanič list – a pritom som tak dlho hľadala slová, aby som zachytila podstatu toho, čo som chcela povedať, snažila som sa o úprimnosť – a nakoniec som ani neverila tomu, ako to znelo. Nevedela som ako reagovať. Snažila som sa zachovať si tvár a dôstojnosť, alebo čo som sa už snažila, to je jedno... a vôbec netuším, či tento list nevyznie ešte horšie.

V nedeľu poobede som ťa volala na prechádzku, lebo som to chcela napraviť, proste to skúsiť, ale chcela som zároveň o sebe ešte dlhšie popremýšľať. Nepopieram ten prvý list, nie, platí, lebo som ho napísala, je tvoj, mysli si o ňom a o mne čo len chceš – vyvod si z nej závery aké chceš – aj z tohto listu.

Ani nepopieram, že sa mi páčiš. Keby si sa mi nepáčil, nepísala by som si s tebou, nenapísala by som ti smsku, neprišla by som do toho auta, kde si sedel ... ak sa mi človek nepáči, nevenujem sa mu, nekomunikujem s ním, nezaujíma ma, ignorujem ho – akoby ani neexistoval. Pretože nemám dôvod – nie je mi sympatický, tak sa s ním nebudem baviť – platí to o mužoch, ženách, deťoch. Doslova o všetkom.

Priznám sa, že som sa chcela nahnevať, nebaviť sa s tebou – ale bolo by to hlúpe a detinské .... a načo by to bolo dobré? A z akého dôvodu vlastne? Zažila som dosť osobných konfliktov toto leto, nepotrebuje dalšie. A ked som dva dni potom len riešila iba konflikty a problémy a ľudmi ktorých ľúbim, tak som pochopila aké je to hrozné – prísť o niekoho, koho mám rada. A vzhľadom na moju povahu a svoje životné skúsenosti – jednoducho si pre mňa vzácny každý človek, ktorý so mnou vychádza.

Tak veľmi by som sa chcela s tebou normálne rozprávať - o živote, o Bohu, o vnútornej sile, o všetkom, .... existuje málo ľudí, s ktorými sa môžem porozprávať o takých duchovných veciach ako som sa rozprávala s tebou , a väčšinu roka s nimi nie som.

Dávam to do tvojich rúk – ak už nechceš byť môj kamoš/priateľ/braček, prosím – ak prerušíš všetky naše kontakty, prosím – bude mi to ľúto a určite mi budeš chýbať, ale nepôjdem proti tvojmu rozhodnutiu – bude ma iba veľmi mrzieť, že som prišla o skvelého človeka a vlastnou vinou.


To je asi všetko
Dúfam že tento list vyznie tak ako má, a nie ešte horšie.
Pa

Potvorka

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
melancholy  27. 12. 2009 14:00
Bože ako keby som ten list písala ja (len neviem komu). Normálne som sa našla v tvojom opise seba samej (to sa mi asi stalo prvýkrát) a ostala som zmätená.
Napíš svoj komentár