* * * * *
Vzdialené od ostatného sveta, uprostred nádherných lesov, existuje elfská krajina Lit. Elfovia žijú v domoch vysoko v korunách stromov. Už stáročia si tento národ žije v pokoji na okraji sveta, odovzdávajúc svoje poznatky novým generáciám. Avšak potomkov je stále menej a menej, a každý nový život je vysoko cenený pre zachovanie rodu. V tejto krajine žije mladý pár – Leigepus, s manželkou Mariot. Leigepus patril medzi najlepších a najznámejších čarodejov krajiny Lit. Práve oznámili počatie potomka. Celá krajina oslavovala tehotenstvo a tešila sa na nového obyvateľa Litu. Jedného dňa do krajiny zavítal veštec a Leigepus s Mariot si ho dali zavolať, aby sa dozvedeli, či budú mať syna alebo dcéru. Veštec im však povedal len jednu hádanku so slovami „Pravdu by ste neuniesli“ a opustil krajinu. Obaja si dlho lámali hlavu nad hádankou, no ani jeden nerozlúštil jej posolstvo.
Štyri jazvy na horúcom srdci,
Čo studené sa všetkým zdá.
Amulet z dreva ako dar
Fialové zeleným prekrýva.
Svetlo a pomsta, temno a pád
Dlho sa načaká potomok váš.
Na konci tehotenstva sa Mariot priťažilo. V krajine sa takmer okamžite zjavila žena, ktorú nepoznal nikto, a predsa sa všetkým zdala dôverne známa. Žena prišla v otrhaných šatách, so strapatými vlasmi a špinavou tvárou, no celý jej zjav vzbudzoval rešpekt a strach. Sálala z nej úžasná sila. Na každého sa zadívala prenikavými očami a posmešne zdvíhala kútiky úst. Rozprávala potichu, jasným sýtym hlasom, no ak niečo prikázala, všetci by sa i pozabíjali, aby čím skôr príkaz splnili.
Nadišla noc pôrodu. Neznáma žena sa zatvorila do Mariotinej spálne, z ktorej sa občas ozval bolestný krik. Presne o polnoci si dala zavolať do komnát Leigepa. Obyvatelia Litu s napätím čakali a počúvali to neznesiteľné ticho plaziace sa po celom lese. Po hodine Leigepus vyšiel zo spálne v náručí s dieťaťom zabaleným do purpurovej látky. Trasúcim hlasom a so sklopenými očami zašepkal :
„Je to chlapec.“
Celá krajina prepukla do nadšeného jasotu, no búrlivé oslavy zahatila správa o smrti Mariot. Zo spálne vyšla tá neznáma žena. Jedna z Mariotiných priateliek sa pred ňu vrhla a s plačom sa spýtala, či sa Mariot nedala zachrániť. Žena na ňu hodila znechutený pohľad: „Nie.“
Mladá žena skríkla:
„Vy ste určite neurobili pre jej záchranu všetko!“
Všetci skameneli. Neznámej tvár nadobudla strašný výraz:
„Toto - už – nikdy - nevyslov.“ Zobrala dieťa z Leigepovho náručia: „Odteraz sa oňho budem starať ja, ..... až kým sa nerozhodnem inak.“
Otočila sa a odišla do veže, kde bola ubytovaná. Krajina Lit oslávila narodenie a oplakala smrť. A život bežal ďalej. No skutočnú pravdu poznal iba Leigepus a neznáma žena.
Tým synom bola Andar. Jej matka zomrela, keď porodila Andarinho mŕtveho brata - dvojča. Neznáma žena prikázala Leigepovi mlčať, sama potom pochovala mŕtve telíčko chlapca. Prikázala Leigepovi, aby vychoval Andar ako dobrého čarodejníka, nepriatelia číhajú a detí Litu je čoraz menej. Život Andar ako dievčaťa by bol ohrozený, mohli by ju uniesť, zabiť. Pred synom mali rešpekt aj nepriatelia. Leigepus pochopil, zúfalý zo straty milovanej ženy na všetko prikývol.
Ubehlo 5 rokov. Andar sa stala mladým chlapčaťom. Tá neznáma ju obliekala do chlapčenských šiat, strihala vlasy nakrátko a prísne trestala akékoľvek dievčenské prejavy v správaní alebo rozprávaní. Otca Andar vídala málokedy. Žena ju učila poznávať a orientovať sa podľa hviezd, názvy a využitie liečivých rastlín, určiť zviera podľa stopy na zemi, poznala vtákov podľa spevu a kvety podľa vône. Naučila ju i akýsi neznámy jazyk, no dnes si naň Andar len matne spomína. Po dovŕšení piatich rokov ju poučila, prečo sa musí vydávať za chlapca. Dala si zavolať Leigapusa a oznámila mu, že sa rozhodla odísť a zveruje výchovu Andar do jeho rúk. A zrazu jej nebolo. Otec Andar vyrozprával, čo sa stalo pred jej narodenín a ukázal jej matkin portrét. Bola taká krásna!
Nasledujúcich päť rokov Andar vychovával otec, samozrejme ako chlapca – budúceho čarodeja. Učil Andar písať, čítať, počítať, musela pretrpieť takú nudu, akou bola matematika, história, magické runy, zaklínadlá, astronómia a podobne. No postupne prichádzali na rad zaujímavejšie veci ako jazda na koni, zbrane, celodenné poľovačky. No Andar najradšej sedávala nad knihami s magickými kúzlami. Našla tajný vstup do knižnice pre čarodejov. Z tých kníh priam dýchala mágia. Keby ju tam našli..... Trestu by neušla.
Vo veku desiatich rokov bola Andar tým najkrajším elfským chlapcom v krajine, s blonďavými vlasmi a fialovými očami. Ibaže bolo stále ťažšie a ťažšie vyzerať ako chlapec. Začali sa prejavovať dievčenské črty na tvári i postave Andar. A ona sama začala dostávať dievčenské chúťky, ktoré našťastie vedela krotiť. Ale bola šťastná. Až...
* * * * *
Stalo sa to v deň Andariných 14 narodenín. Nad krajnu Lit sa zniesli tiene. Na oslavu sa sám pozval najhorší zo zlých – Safnet. Elf, ktorý zapredal svoju dušu diablovi, výmenou za obrovskú moc. Všetko sa zbehlo rýchlo a Andar nemohla nič urobiť. Jej najhoršia nočná mora. Safnet so sebou priviedol celú armádu zlých bytostí. Obsadili celú krajinu.
Safnet sa so samoľúbym úsmevom prechádzal pomedzi vydesených obyvateľov Litu.
„Počul som, že oslavujete, tak som prišiel osobne zablahoželať nášmu oslávencovi.“
Jeden z jeho poskokov sa priplichtil k Andar a začal ju oňuchávať. Príšerne smrdel, až sa jej zdvihol žalúdok. To odporné stvorenie sa zadívalo na Andar a potom sa s mekotavým smiechom odplazilo k Safnetovi.
„Lepšie povedané - našej oslávenkyni.“, zaškriekalo.
Safnet prudko zastal a obrátil sa k Andar. Otec sa postavil medzi nich a skryl si Andar za chrbát. Počula len Safnetov smiech, pri ktorom jej tuhla krv v žilách.
„Ale, ale, ale. To mi je novinka. To veľmi uľahčuje situáciu. Budeme rodina, drahý Leigepus.“
„Nikdy!“, skríkla Andar.
Všetci duchovia vybuchli do hurónskeho rehotu.
„Pozrimeže, mačička vystrčila pazúriky“, Safnetove kroky sa blížili, „ ja ťa veľmi rád skrotím.“
Vtedy Leigepus použil kúzla. Safnet ich drobným pohybom a so spokojným úsmevom odvrátil a všetkých znehybnil.
„Chyťte ho a zviažte. Tú malú tiež. Ostatných zabite.“
Andar zdrapli akési čierne ruky, zapchali jej ústa, zviazali ruky. Každý pokus o odpor bol zbytočný. Videla, ako otcovi zviazali ruky za chrbtom a donútili kľaknúť na zem. Všade okolo sa ozývali desivé výkriky, podlaha bola plná krvavých kaluží. Andar sa tlačili slzy do očí. O chvíľu všetko stíchlo, Andar počula len svoj dych. Safnet si vo vzduchu vyčaril korunu a nasadil na hlavu.
„Oficiálne sa korunujem za kráľa tejto krajiny!“ Príšerne sa zaškľabil. „Áno, pravda, má to jeden háčik, starí obyvatelia sú stále nažive.“
Zacvendžala oceľ, keď vyťahoval meč z pošvy. Andar skríkla nie, no ozval iba akýsi nezrozumiteľný tlmený zvuk. Otec sa zadíval Andar do očí a ona cítila, že hovorí: „Ľúbim ťa, dcéra moja.“ Safnet švihol mečom a hlava Andarinho otca sa kotúľala po zemi. Odvrátila hlavu. Myslela, že jej exploduje srdce od žiaľu. Safnetovi sluhovia zobrali jednu čašu a naplnili ju Leigepovou krvou. Podali čašu Safnetovi. Priložil si ju k perám a pil veľkými dúškami. Andar myslela, že sa povracia. Safnet podišiel ku Andar a zadíval sa jej do očí. Prešiel jej pomaly prstom po tvári, dole krkom až k poloodhalenému hrudníku.
„Odviažte jej šatku z úst, nech si pripije so mnou na moju korunováciu a naše manželstvo.“ V tej chvíli sa v Andar zrodila nenávisť, ktorá spaľovala vnútro a ktorá sa bude dať uhasiť len Safnetovou smrťou.
Zrazu presvišťali okolo Andar horiace šípy a zasiahli strážcov, ktorí padli na zem. Prilietali ďalšie šípy zo všetkých strán a duchovia sa v panike poletovali po miestnosti.
„Zistite, akí hlupáci to sú a zabite ich!“, kričal Safnet.
Andar padla na zem a všetko vnímala zahmlene. Ktosi ju zdvihol, vyložil na plece a niesol preč. Preč od šípov, preč od Safneta a jeho duchov, preč od mŕtveho otca. Rozviazali ju, zahalili do plášťa a vyložili na koňa. Andar obklopili zvyšky gardy a cválali preč z krajiny. Andar sa nestihla ani otočiť a pohľadom rozlúčiť s domovom. Otupená počúvala všetky rozkazy veliteľa. Večer sa na chvíľu zastavili, aby si oddýchli kone i jazdci.
„Andar, Andar!“
Andar pomaly zdvihla hlavu.
„Odvedieme vás čo najďalej. Ochránime vás. Nebojte sa.“
Andar hľadela do tváre Naromusa, starého veliteľa kráľovskej gardy.
„Musím sa pomstiť, musím sa pomstiť, musím sa pomstiť.“, šepkala dokola.
Počula, ako sa o nej rozprávajú.
„Je na tom zle. Dostane sa z toho? Je v šoku. Veď jej otca zabili priamo pred očami! Je to iba dieťa.“
Cválali celú noc. Nadránom boli v úplne neznámej krajine. Naromus zastal, otočil koňa a zadíval sa dozadu.
„Už sú tu. Hijé. Hijé!“ Bolo jasné, že kone také tempo dlho nevydržia. Zastali.
„Veliteľ“, prehovoril jeden z vojakov, „zostávame, získame vám čas.“
Naromus prikývol, chvíľu postál, potom zobral opraty Andarinho koňa a cválal ďalej. Za ich chrbtami sa ozývali zvuky boja. A smrteľné výkriky. Cítili, že prenasledovatelia sú za nimi. Prechádzali práve cez hustý les. Naromus zastavil kone.
„Andar, musíte, musíte,...“, hlas sa mu zlomil, „ musíte to zvládnuť sama.“
Zosadil Andar z koňa a ukázal rukou na západ.
„Tým smerom sú bažiny. Nebojte sa, voda vám bude len po plecia. Tamtí majú so sebou tvory, ktoré vnímajú teplo živých tiel. Natrite sa blatom, tak vás neuvidia. Bežte. Veľa šťastia.“
Odviazal zo sedla tašku s jedlom a vodou a prevesil ju Andar cez plece. Potom jej podal malú rodovú dýku.
„Pre všetky prípady.“
Vytiahol z tašky plášť, zabalil doň malý kmeň, ktorý ležal vedľa cesty. Priviazal ho na koňa, takže to vyzeralo, akoby na ňom ktosi sedel. Vysadol a zadíval sa na Andar.
„Zbohom.“
Popchol koňa a cválal ďalej. Andar pozerala za ním. Nestihla sa mu ani poďakovať. Dýku schovala za opasok. Otočila sa na západ a predierala sa lesom. Po chvíli Andar prišla na kraj bažín. Vyslala modlitbu k bohom, tašku zakrútila do plášťa a vstúpila do vody. Pomaly sa priblížila k malému ostrovčeku. Narazila na blato. Celá sa ním ponatierala. Od severu sa ozval vzdialený výkrik. Andar prudko otočila hlavu. Na oblohe sa mihali tmavé tiene a akési telo trhali na kúsky.
„Naromus.“
V priebehu jediného dňa Andar stratila otca, priateľov, domov, celú krajinu. Bola vyhnancom, utečencom s nepriateľmi v pätách.
Duchovia sa nad krajinou preháňali takmer tri dni. Andar sedela celé dni schúlená v bahne, triasla sa od zimy, neskôr aj od hladu a smädu. Každú noc sa plazila cez bažiny k ich opačnému okraju. Celý ten čas ju pri živote držala iba myšlienka na pomstu, ktorá bola taká silná, trýznivá, celú ju pohltila. Piatu noc dosiahla okraj močiarov, kde znovu začínal les. Z posledných síl vyliezla na pevnú zem a zaspala. Spánok bol krátky, plný zlých snov, ale predsa ju posilnil.
Andar sa strhla a vyskočila na nohy. Cez močiare cválalo smerom k nej sedem jazdcov. Vyzeralo to, akoby sa ani nedotýkali hladiny. Sedem čiernych jazdcov. Najtemnejší Safnetovi bojovníci. Andar už o nich počula. Striaslo ju. Určite ju videli, lebo vydávali desivé výkriky. Vtedy z oblohy zadunel rev. Andar zdvihla hlavu a uvidela ôsmeho prenasledovateľa – červeného jazdca na červenom drakovi. Andar sa otočila a bežala do lesa. Drak letel nad ňou a sledoval ju cez les. Občas mu z papule vyšľahol oheň. Andar sa uhýbala plameňom, no cítila ich pálenie. Vedela, že jej dochádzajú sily. Vtedy uvidela noru. Bez váhania do nej vkĺzla. Vytiahla dýku a čakala na čiernych jazdcov. Mala šťastie, pretože cválali za sebou, dosť vzdialení jeden od druhého. Boli si príliš istí svojou korisťou. Prvý, druhý, tretí, štvrtý, piaty, šiesty. Andar sa krčila v nore čakajúc na posledného jazdca. Ruky sa jej potili a od strachu takmer ani nedýchala. Konečne siedmy jazdec. Andar vyskočila z nory a preťala koňovi šľachy na jednej nohe. Kôň bolestne zaerdžal, vzopäl sa a zrútil na zem. Jazdec nestihol vydať ani hláska, kôň ho pri páde zadlávil. Andar dorazila koňa. Horúčkovito prehľadávala čierneho jazdca. Našla dve fľaštičky s akousi zelenou tekutinou.
„Čo to je, čo to je? Toto predsa poznám.“
Andar sa zúfalo snažila spomenúť na slová tej neznámej ženy. Otvorila jednu fľaštičku a ovoňala jej obsah.
„Jasné, kyselina!“
Andar začula dupot kopýt. Prenasledovatelia zistili, že jeden z nich chýba a koristi niet. Andar opatrne vyzrela spoza stromu a uvidela jedného čierneho jazdca. Do každej ruky vzala fľaštičku a čakala. Dupot sa blížil. Keď sa jazdec vynoril spoza stromu, Andar mu jednu fľaštičku hodila do tváre. Príšerne zareval, padol z koňa a metal sa na zemi, držiac si rukami zmenšujúce sa zvyšky tváre a hlavy. No vtedy sa vynoril ďalší z čiernych jazdcov. Andar po ňom hodila druhú fľaštičku, no trafila mu len nohu. Jazdec zasyčal, vytasil meč a cválal k nej. Andar sa rozbehla hore svahom, hlbšie do lesa. Vedela, že proti jazdcovi nemá šancu. Musí ho nejako donútiť zísť z koňa. Uvidela hlúčik stromov a zamierila k nim. Zrazu zastala, vyzeralo to, že nie je cesta pomedzi stromy. Andar sa otočila tvárou k jazdcovi. Na tvári mala beznádejný a zdesený výraz. Jazdec sa strašne zarehotal. Zahnal sa mečom a sekol. V poslednej chvíli sa Andar vyhla meču, ktorý len o vlások minul jej hlavu. Skočila pod koňa, z celej sily mu zapichla dýku do brucha a potiahla smerom k hrudi. Kôň sa začal metať od bolesti. Kopol Andar kopytom, až odletela nabok. Jazdec sa snažil udržať na koňovi, lebo nevidel jeho ranu. Myslel si, že Andar skočila pod koňa v snahe uniknúť. Kôň sa z posledných síl vzopäl a vyhodil jazdca zo sedla. Čierny jazdec tvrdo dopadol na zem. Sťažka si kľakol držiac sa jednou rukou za hlavu. Andar rýchlo priskočila a podrezala mu krk. Bojovník ešte stihol švihnúť mečom. Zasiahol Andar ľavú ruku. Andar takú bolesť ešte nezažila. Vtedy stromy naokolo vzbĺkli. Zdravou rukou si Andar snažila zakryť hlavu a dýku si vopchala za vestu. Začula hlboký hlas, ktorý akoby vychádzal zovšadiaľ.
„Zober ju.“
Andar zdrapli dračie pazúry a vzniesli sa s ňou vysoko do vzduchu. Prileteli nad neveľkú lúku. Andar videla na západe rieku, ktorú pretínal obrovský vodopád.
Drak Andar pustil a ona dopadla z veľkej výšky doprostred lúky. Náraz jej na chvíľu vyrazil dych. Vstala, nohy ju ledva udržali. Celé telo sa jej triaslo, svaly prestávali poslúchať. Na lúke už čakali zvyšní štyria čierni jazdci a obstúpili Andar. Červený jazdec zosadol s drakom na lúku, zoskočil na zem a Andar znovu počula ten hlas, ktorý akoby vychádzal zovšadiaľ.
„Choď strážiť.“
Drak rozprestrel krídla a vzlietol.
„Vitaj Andar, sme poctení tvojou prítomnosťou. Myslela si, že nám ujdeš? Aké smiešne. Safnet odkazuje, že už teší na svadobnú noc.“
Ozval sa rehot.
„Nikdy!“
Rehot zosilnel. Len červený jazdec sa nesmial.
„Safnet tušil, že budeš namietať. Chyťte ju!“
Jazdci donútili Andar kľaknúť. Jeden z nich jej roztrhol oblečenie na chrbte. Videla, že červený jazdec drží v ruke akýsi kus železa. Fúkol naň a ono sa rozžeravilo dočervena.
Andar si zdesene uvedomila, čo to je. Mykala sa z celej sily. Jazdci ju začali biť a kopať.
„Ale no tak. Nechajte ju.“
Červený jazdec k nej podišiel, pohladil ju po tvári a strelil jej zaucho, ktoré ju odhodilo na zem. Jazdci ju znovu chytili. Červený podišiel k Andar a priložil jej železo na chrbát, presne medzi lopatky. Andar strašne vykríkla, bolo cítiť pach spáleného mäsa. Andar kľačala uprostred zabávajúcich sa jazdcov. Priložila si ruky k hrudi, vyzeralo to, že sa modlí. Červený sa k nej zohol.
„Bohovia ti nepomôžu. Odkotúľali sa preč spolu s hlavou tvojho otca.“
Posmešne sa na Andar pozrel. Ostatným jeho slová pripadali veľmi vtipné. Vtedy Andar prudko švihla rukou, v ktorej zvierala dýku. Zasiahla červenému tvár a preťala ju od pravej strany brady až nad ľavé oko. Červený zreval od bolesti. Andar vyskočila a rozbehla sa smerom na západ, k rieke. Čierni jazdci na chvíľu zostali úplne ohromení, čo Andar umožnilo získať náskok.
„Chyťte ju, hlupáci!“
Rozbehli sa. Andar bežala z posledných síl. Dobehla k rieke práve pri vodopáde a začala skákať po kameňoch na druhú stranu. Vedela, že jazdci v ťažkých brneniach majú proti nej nevýhodu. Obzrela sa, no miesto jazdcov videla lietajúcich nehmotných duchov – jeden bol červený a štyria čierni. Zdesene si uvedomila, že zabudla na podstatnú vec o Safnetovi a jeho sluhoch – sú to duchovia. Andar bola presne uprostred rieky. Duchovia okolo nej poletovali, bránili jej v pohybe a občas ju tvrdo zasiahli. Červený zastavil pred ňou. Cez celú tvár sa mu ťahala nepekná rana.
„Jazvu za jazvu.“, zasyčal. Rozohnal sa rukou s dlhými pazúrmi. Andar zacítila bolesť na hrudi. Červený sa zasmial, vrazil do Andar, preletel skrz ňu. Andar cítila ľadový chlad. Náraz ju vymrštil do vzduchu. Pod sebou uvidela vodopád. Andar padala popri vodopáde, duchovia ju obletovali a udierali, škriabali, hrýzli. Andar mala pocit, že pád trvá celú večnosť. Dopadla tvrdo chrbtom na hladinu, vyrazilo jej dych. Nebola schopná najmenšieho pohybu. Duchovia poletovali nad ňou a Andar pomaly klesala pod hladinu. Snažila sa nadýchnuť, no ústa jej zaplavila voda. Safnetovi sluhovia lietali nad hladinou, nemohli pod vodu a bezmocne sa prizerali, ako im korisť mizne ku dnu rieky. Musia ju priniesť Safnetovi! Andar vnímala zahmlene, pomaly strácala vedomie, až všetko pohltila tma. Duchovia od zlosti revali.
* * * * *
Safnet sedel na svojom tróne a pozeral na ten úbohý výjav pred sebou. Jeho najlepší a takto zlyhali! Decko s nimi vybabralo! Stáli pred ním štyria čierni jazdci, červený jazdec a pri nohách im ležali tri čierne telá. Stáli so sklonenými hlavami.
„Všetko ste dôkladne prehľadali?“
Červený prehovoril:
“Všetko, pán môj, dlhé hodiny sme brázdili brehy, okolité lesy,... „
„Tak kde máte telo!“
Mlčali. Safnet vystrel ruku nad mŕtve telá, zamrmlal slová v akomsi jazyku. Traja jazdci ožili, neisto vstávali zo zeme a ďakovali Safnetovi.
„Ako trest za vašu neschopnosť si ponecháte pamiatku na porážku od dieťaťa. Vypadnite.“ Jazdci v čiernom sa uklonili a opustili sieň. Jeden kríval, druhý mal znetvorenú hlavu, ďalší sa bolestivo zaškľabil pri každom nádychu. Keď kroky stíchli, Safnet prehovoril.
„Neverím, že tá malá zomrela. Nájdi ju! Ale opatrne, nikto o tom nesmie vedieť.“
Červený jazdec sa uklonil a odchádzal. Cez celú tvár sa mu ťahala nepekná jazva a oči mu blčali nenávisťou. Safnet stál pri okne a rozhliadal sa po svojom temnom kráľovstve. Ako len nenávidel deti!
* * * * *
Andar otvorila oči. Každý nádych ju bolel, príšerne ju pichalo v pľúcach. Celé telo mala meravé. Obzerala sa. Ležala uprostred kožušín v akejsi tmavej chatrči. Kde to je? Zrazu si spomenula na všetko. Z ľavej strany sa ozvalo buchnutie. Andar okamžite vyskočila na nohy, otočila sa za zvukom, pripravená brániť sa. Vyzeralo to, že dverami práve niekto vošiel, to bolo to buchnutie. Tmavá postava sa pohla smerom k nej a krátko sa zasmiala. Andar si zdesene uvedomila, že je úplné nahá! Líca jej vzbĺkli od hanby. Schmatla deku a zakrútila sa do nej.
„Kto ste?“, vyštekla.
Postava podišla bližšie a dostala sa do svetla. Bola to staršia žena. Posmešne nadvihla kútiky úst a prehovorila tichým sýtym hlasom.
„Myslela som, že sa už nepreberieš.“
Žena pozrela na Andar prenikavými očami.
„Keďže si nažive, ošetrím ťa.“
Andar si naplno uvedomila bolesť na hrudi. Od jej ľavého pleca k pravému boku sa ťahali štyri krvavé škrabance. Celé telo mala doráňané.
„Safnetovi jazdci sú nebezpeční, nabudúce stretnutie s nimi nemusíš prežiť.“
Andar myklo.
„Ako to...“
Žena sa znovu zasmiala.
„Dieťa, ja viem všetko. Ľahni si a nehýb sa!“
Andar si poslušne ľahla na kožušiny. Pozorne sa žene zadívala do tváre.
„Ja vás poznám!“
Žena hodila na Andar znechutený pohľad.
„Bodaj by nie, veď som ťa vychovala, ... Andar z Litu.“
Andar otvorila ústa.
„Teraz nie. Na otázky bude času dosť. A na odpovede možno tiež.“
Andar znovu otvorila ústa.
„Volám sa Ledal. Priniesla ťa rieka. Viac vedieť nepotrebuješ.“
Andar zatvorila ústa a nechala sa ošetrovať.
Andar bývala u Ledal takmer rok. Ledal ju nechala cvičiť, aby zosilnela, robiť domáce práce, no z domu ju nepustila. Odpovedala len na otázky, na ktoré chcela odpovedať, zbytočne sa Andar hnevala a trucovala. Andarine vlasy dorástli, zranenia sa zahojili, zostali len jazvy, no rany na duši zostali otvorené a nenávisť rovnako veľká. Po roku jej Ledal povedala.
„Je čas. Zbalíš si všetko nevyhnutné a pôjdeš na západ. Život ťa naučí potrebné pre naplnenie tvojej túžby po pomste. Ale pozor, pomsta je obojstranný meč. Choď! Môžeš ma navštíviť, naďalej budem tvojou učiteľkou. Ešte jedna vec. Tvoje oči by ťa mohli prezradiť.“
Podala Andar amulet z dreva.
„Nos ho a tvoje oči budú zelené. Safnetovi sluhovia ťa nespoznajú, ani keby ti hľadeli priamo do tváre.“
Andar si zobrala veci, zavesila si amulet na krk a vyšla z chatrče. „Keď ma budeš potrebovať, nájdeš ma“, zavolala za ňou Ledal.
Andar sa otočila, no po chatrči nebolo ani stopy.
Andar kráčala sedem dní smerom na západ. Zastavila len na nočný odpočinok v korune stromov. Občas stretla živých tvorov, no radšej šibla za stromy a vyhla sa im. Videla ľudí, hobitov, kudukov, barbarov, trpaslíkov (fuj), no žiadnych elfov.
„Dobrého je málo“, pomyslela si Andar.
Siedmy deň večer narazila na dedinu. Andar stála na kopci a pozorovala osvetlené chatrče. Jedna chatrč bola značne osvetlená a ozýval sa z nej spev.
„Krčma, tam nájdem všetko, čo mi treba.“
Zišla pár metrov dolu svahom, no zastala.
„Kto vlastne budem? ... Som elfka a strašne túžim stať sa kúzelníčkou. Pochádzam z chudobnej rodiny a nechce sa mi celý život tvrdo pracovať. A chcem zažiť dobrodružstvá. ... Hm, to by šlo, hrať naivnú husičku. ... Ako sa budem volať? ... F(ucking alone) .... Fenola. Výborne.“
Andar si nasadila kapucňu, zhlboka sa nadýchla a vykročila smerom k dedine a hlučnej krčme. Do nového života ...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
wormhole
18. 12.decembra 2009 14:28
uzasne citanie, predstavivost ti teda nechyba
2
Napíš svoj komentár