“Prestaň, chcela si, aby som Ti zavolala keď s ním pôjdem von, tak Ti volám a nevyhováraj sa. Dojdi do baru, čakáme Ťa!”
Lucia je kamoška ešte zo základnej školy, je svojská. Jej chovanie mi veľakrát až vadilo, dohováranie nepomáhalo, ale… je to proste Lusy, je aká je a naučila som sa ju tak brať. Chodili sme na kofolu, sem tam prišla na kávu. Nič mi nebolo čudné, až kým sa začala ozývať sporadicky. Za tým niečo musí byť! A tak som pátrala. Vypátrala som: chodila von s kamošom, ktorého opisovala ako človeka, ktorému môže vśetko povedať. Ako brata, ktorému verí najviac na svete a chráni ju. Vraj vedel všetko o nej aj o jej vzťahu.
Začala som si ju doberať tým, že sa mi ozve len keď sa nudí, keď je sama. Ale von ma nezavolá keď ide s ním. A tak som ju podpichovala a podpichovala… Až ma raz zavolala.
Oblečená vhodne, či nevhodne, išla som. Prišla som do baru, zdvihol sa zo stoličky, podal mi ruku a sebavedome sa predstavil. Volal sa Marek. Jeho sebavedomie mi prišlo prehnané, veď nič zvláštne na ňom nebolo. Bol obyčajný, výzorovo taký pekný priemer, vyzeral byť slušný k ženám, nehovoril veľa ani málo. Za to ja som bola tento deň pozorovateľkou, veľa som nerozprávala, rozhovor som prenechávala nim dvom.
Z kamošky bolo cítiť bojovnosť, nebola taká ako keď sme sami, chovala sa inak, vyjadrovala sa inak. Nevadilo mi to, len som nevedela nájsť zmysel. Veď so mnou bojovať nemusí… A ešte k tomu, nie je pre ňu ako brat? A nemá náhodou priateľa?
Posedeli sme, no už som chcela ísť domov. Zaviezli ma a išli kamsi na výlet.
Z Lucii po pár dňoch vyšlo, že si všimla ako na mňa Marek pozerá, ako sa za mnou otáča… Samozrejme jej to vadilo. Začala sa “upokojujúca etapa”. Našťastie asi pochopila, že som ho nevnímala ako potencionálneho nápadníka, že som si vôbec nevšimla, že by po mne “pokukoval”….
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
h8u
18. 3.marca 2013 01:33
páči sa mi, budem čakať na pokračovanie, len dúfam, že nebude predvídateľné
Napíš svoj komentár