Bez práce nie sú koláče, tak sa čin, lebo sama piecť nemienim. (2)

Pokračovanie na:

1.časť príbehu - Upečme si nový koláč lásky a nikdy ho nedojedzme

_______________________________________________________________________

Už sa ti zbehli i posledné slinky. Dostal si ohromnú chuť na ten náš dávny koláč. Nikdy si úplne nezabudol ako chutil, ale chcel si si ho znovu pripomenúť.
Chcel si.
Chcel si, veľmi.
Chcel si a nakoniec, tak ako vždy si to i dosiahol.

Začala som s prípravami. Nikdy som ti neodolala a vždy, teda skoro vždy som urobila čo si chcel. Ale veru, z tvojej strany to tiež nebolo inak. Boli sme v pomere 1:1. I v našom koláči majú vajcia s múkou presne tento istý a vyrovnaný pomer.

Nakázala som ti doniesť mi múku. Už som ju súrne potrebovala. Zašiel si do komory a vytiahol starú dávnu múku. Bola to presne tá istá múka, z ktorej sme kedysi už piekli. Možno, že bola stará a zabudnutá. Ale stále bola tá istá. Nezmenila sa, ako bola múkou tak aj múkou ostala. Len bolo jej veľmi málo. Nestačila mi.

Asi ťa pošlem do obchodu po ďalšiu, už len či pôjdeš.

Nakázala som ti doniesť mi z chladničky vajcia. Neboli tam, zakričal si. Rozhodla som sa, že ich pôjdem kúpiť. V obchode som natrafila na pár druhov i na všelijaké veľkosti. Stáli rozdielne a ja som sa nevedela rozhodnúť. Bála som sa, že vyberiem zle, vyberiem tie, ktoré sa na koláč nebudú hodiť. Nakoniec som zatvorila oči a na jedni vajcia ukázala. Kúpila som ich.

Teraz si vravím, že som mohla vziať i tie druhé a možno by to bolo inak.
Teraz si vravím, že ak by som zobrala tamtie vajcia, nebolo by to tak, ako to je.

Možno by cesto nedržalo vôbec. Ono drží. Ale drží slabo a chabo. Potrebuje ešte vymiesiť. Nestačia mi sily a tebe sa nechce.
Ale poď pomôž mi. Volám ťa k sebe, aby si sa i ty činil. Aby ma tak strašne neboleli ruky.

Ale tebe sa nechce. Asi máš nejakú inú a lepšiu robotu. Neviem, do obývačky nevidím. Kričím, poď sem.
Kričím, ihneď poď sem.

Teba miestami napadne, že by si mi fakt mohol pomôcť, veď si chlap a silnejší i zdatnejší. Aj mi občas niečo odfrkneš, že vraj už ideš. Ale ešte stále si sa nepostavil z kresla. Ostávaš tam, ale koláč aj tak chceš.

Však ja som názoru že : "Bez práce nie sú koláče!"

Buď prídem do obývačky, zvalím ťa z toho kresla a ty sa zdvihneš a prídeš mi pomôcť.
Alebo ťa zvalím, no ty sa urazíš a odkopneš ma, chuť na koláč ťa prejde.
Alebo po teba nepôjdem a budem čakať, čakať, čakať kedy sa už konečne zdvihneš. - To je najpravdepodobnejšie.

No možno ťa nechám tak, nechám ťa tam sedieť a koláč urobím sama, alebo ho neurobím vôbec.

Tak sa rozhoduj, ale rýchlo. Nemáš už veľa času. O chvíľu si umyjem ruky a zabudnem, že si niečo chcel, že si mal na niečo chuť a bude mi to úplne jedno.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu