Toto síce nie je oslovenie hodné 20-ročnej kultivovanej slečny, ktorá sa každý deň aspoň na chvíľu usmieva na svet, v autobuse sa postaví za každý cenu staršej osobe, slušne sa správa k ľudom, ďakuje, prosí, ustupuje, pomáha a nezištne, neklame, ľúbi svojich blížnych, sama si na seba zarába, študuje a ešte aj s výsledkami. A tak ďalej. Áno taká som, ale len tam vonku, vo Vašom svete, moji milí. V tom mojom som niekto úplne iný. Takže čau. A konečne pochop, že mi je jedno, čo si o mne myslíš - teda o jednom, alebo aj druhom mojom ja.
som Ema, Ema Elemírovna. Otravujem tento svetlomodro-červeno-biely svet už zopár rokov, asi tak 7, alebo 8. Zásadne nečítam svoje staré blogy a odporúčam to aj každému, kto na to pomyslí. Ale inak je mi tiež jedno, čo kto urobí. Hej a som celkom arogantná, taký malý rebel. Rebel, ktorý nikdy reálne nevyskakoval. Je to vlastne potom celkom naozajstný rebel?
Možno práve preto som tu. Mením svoje spoločensky poriadne umiestnené, vychované, distingvované, cieľavedomé a sebavedomé ja na jeden nespratný nezmar a zmätok. Ale tak, všetci sa niekam nejako utiekame..
Že som zmätok, ste si asi všimli, aspoň tí, čo majú občas snahu ma čítať a komentovať. Niekedy mi podsunúť "dobre myslenú radu", rovná sa poučenie a svoj názor. Už som sa občas prejavila, že mi to je jedno, však? Ale kurva, čo to nikto nechce pochopiť?
Takže som si založila denník. Bude to denník o mne a pre mňa. A keď mi chceš, ty jeden človek, zase raz nejako "dobre radiť" = ťahať ma z mojej citovej biedy - svojim názorom, tak sa hneď teraz prosím zaprisahaj, že už nikdy neprečítaš ani jednu ďalšiu časť. Vrelá vďaka.
No a ešte k tomu, že som zmätok.
Tie všetky blogy nie sú o jednom mužovi. Niekedy ani nie sú o mužovi. Niekedy ani nie sú o láske, ani o nijak podobnom cite. Je to niekedy len zmes mojich myšlienok, ktoré som si pravdepodobne tri dni predtým zapísala do poznámok v mobile a zrazu som sa po vychladnutí rozhodla, že to sem zavesím. A niekedy tooooľka chyba.
No a aby som ešte raz podotkla, o čo tu vlastne ide.
Vždy som si svoje city, pocity a nálady vysvetľovala po svojom. Počúvala som X rád, aj som ich dokonca žiadala. Ale nikdy som ani na jednu nedala. Hej, som dobrá krava.
Mám svoju hlavu, takú tvrdohlavú občas, ale mám. To, že sem píšem zopár slov, usporiadaných do menej či viac nahnevaných, do menej či viac zaláskovaných alebo iných viet, je len moja potreba ventilu. Moja potreba sa vyspovedať tejto klávesnici, bez potreby počúvať niečí názor.
Ale POZOR. O konštruktívne, niečo hovoriace, nepoučovacie, skutočne zmysluplné, neotrepané a nápadité myšlienky, o tie stojím veľmi.
A zajtra možno napíšem úplne milý blog. Ale aj to som ja.
S pozdravom
Ema Elemírovna
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
midnight
23. 7.júla 2017 23:53
3
Keď nechceš názory, nepíš sem. Ber to ako dobre mienenú radu.
Napíš svoj komentár