Vyšla som z domu. Do uší mi už hrala hudba. Zvolila som si smutné, pomalé a melancholické pesničky. Mobil hral na plné pecky. Vlastne ja som ho vôbec nechcela brať. Ale s hudbou sa mi kráčalo krajšie. Milujem prechádzky s tónmi. Neviem ani prečo som si pustila tie možno náladu pohoršujúce piesne. Žiadalo sa mi to asi, i keď moja nálada bola veľmi dobrá. Bola som taká pokojná, spokojná a voľná.
Zašla som do najbližšiej uličky. Deti pobehovali po ceste. Šantili sa. Bolo im skvelo. Boli také bezbranné a jednoducho šťastné. Nepoznali zlo ani trápenie. Usmievali sa na seba, usmievali sa na mňa. Usmievali sa len tak. Bezdôvodne. A aj tak, bezdôvodný úsmev je ten najkrajší.
Usmievala som sa tiež.
Vo vedľajšom dome, stál pred dverami chlapec. Mohol byť tak o dva roky starší odo mňa. Tuším tie dvere lakoval. Pousmial sa na mňa. Na hlave mal štýlovú čiapku. Možno ma ňou chcel ohúriť. Mierne si ju poopravil, usmiala som sa a on sa otočil späť. Pokračoval v natieraní. A tak sme na seba zabudli.
Po ulici sa prechádzal mladý párik. Dievča mohlo mať tak 20 a chlapec nebol oveľa starší. Niesol jej kabelku. Až priam z toho kričala láska. On ju ľúbil. Ona ho ľúbila. Ľúbili sa. Ľúbia sa.
Chýbalo mi pár metrov a bola by som na poli. Zrazu sa na mňa čudne zadíval chlap, ktorý stál pri svojom obrovskom aute a krásnom dome. Bol vysoký, postarší a zjavne aj bohatý. Z jeho pohľadu bolo cítiť pohŕdavosť. Áno pohŕdavosť nad aspoň 4x mladším dievčaťom. Smutné.
Venovala som mu len jeden jediný pohľad. Môj bol ale ľútostivý.
Prechádzala som okolo cintorína. Pri jednom hrobe stál deduško so sviečkou v ruke. Sadol si na hrob a znovu vstal. Sadol si a zas vstal. Sadol. Vstal. Sadol. Pozorovala som ho. Nie nebolo mi ho ani trošku ľúto. Cítila som s ním. Smútila som aj ja za jeho mŕtvou ženou. Zapálil jej sviečku, pomodlil sa a odišiel. Vôbec si ma nevšimol, i keď som bola od neho asi tak 5 metrov. Nevadí. Aj tak mi veľa mi dal a ani o tom nevie.
Vyšla som na pole. Bola som slobodná. Nohy šli, šli, šli, šli. Nevedela som kam. Nikdy pred tým som tam nebola, i keď je to tak strašne blízko. Len tu, pár krokov od nášho domu. Bolo tam krásne. Zoschnutá tráva, z pod ktorej vykúkala už tá nová, mladá. Voňala som jej pach. Neviem ale, či som ho vôbec cítila, no viem, že mi prešiel nosom.
Podišla som ku malej chalúpke. Zatuchnuto páchla drevom. Bola krásna. Tmavo hnedá. Objala som ju. Neviem komu patrila. Na chvíľi som sa zľakla, či z nej niekto nevykukne a nevykričí ma, čo to robím. Nestalo sa. namiesto toho, ma chalúpka objala tiež. Vdýchla do mňa svoj pach. Dovolila som mu preniknúť.
Sadla som si na zem a pozerala sa do neba. Z oblakov som si nakreslila svoj krásny svet. Trval krátko, ale aj tak stál za to. Bolo mi krásne. Bolo mi úžasne.
Vtedy som zistila že nepotrebujem nič. Nepotrebujem nikoho pri sebe a ani nikoho milovať. Nechcem aby milovali mňa. Nepotrebujem peniaze ani svoj štýl. Nechcem žiť v dennom svete plnom trápenia.
Stačí mi len príroda. Tá si moju láska vzala, takú akú som jej ju venovala. A oplatila mi ju ešte dvojnásobne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
5zdenuska8
1. 4.apríla 2010 20:33
krasne....ja milujem samotu a prechadzky
2
aj ja milujem prechádzky s pustenou hudbou...
a pekne napísane, naozaj
a pekne napísane, naozaj
3
Keď som si prečítala prvý odstavec, hneď som sa pozrela na tvoj vek... zdalo sa mi to divné a tak som si pozrela aj tvoje fotky, potom som dočítala tento blog a dávam ti 5 hviezdičiek, pretože je fascinujúce, ako môže niečo tak pekné napísať 13 ročné dievča...
Napíš svoj komentár