Pred vchodom stáli rodičia, trénerka, delegát i rozhodcovia a medzi nimi on. Už vtedy bol vtierka. Ale ja som bola poblúznená. On mi to opätoval. Škoda len, že poblúznené boli i ostatné a moja žiarlivosť je jednoducho moja žiarlivosť. Neboli sme ale spolu. Len kamaráti, alebo niečo viac. Proste takí, takí svojskí kamaráti...
S rodičmi sme prehodili pár slov a naše kroky smerovali k nemu. Stál trošku opodiaľ no i tak blízko pri ostatných. Mieril ku mne. Objali sme sa. Pobozkali. Mama už odišla skôr do auta ale starká s ujom ešte ostali pri dverách a videli nás. Starká sa poriadne hanbila a ujo len mykol plecami.
V aute bolo celú cestu ticho. Prišli sme domov. Mama sa hneď o všetkom dozvedela, samozrejme. Dostala som riadny výkrik, a že sa s ním už nemám objímať. Vraj mi to ZAKAZUJE.
Aha, tak fajn. Povedala som si, dobre ja ti na to kývnem. Ale i tak si budem robiť po svojom.
Dni plynuli. My sme boli i neboli spolu. Mama zúrila a zúrila ešte viac. Starká sa hanbila ale časom už menej, snáď.
______________________________________
Prešiel rok.
Dnes mi to znovu spomenuli na oslave prababičkiných 87. narodenín. Celý príbeh som si tak dozadu premietla a zistila, že starká i keď je na tom fajn, vidí len to, čo vidieť pravdepodobne chce.
______________________________________
Ja som ho totiž nikdy nepobozkala pred rodičmi. Ja som s ním totiž nikdy nechodila.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mirkova
20. 3.marca 2010 22:53
zamotané
2
prečitala som si to druhykrat, no stale tomu nerozumiem...
ale veľmi, veľmi sa mi pačila tato veta- Po zápase sme šli do šatne, chvíľku sa hodnotili ako to máme vo zvyku, navzájom.
ale veľmi, veľmi sa mi pačila tato veta- Po zápase sme šli do šatne, chvíľku sa hodnotili ako to máme vo zvyku, navzájom.
Napíš svoj komentár