Vonku je taká tma, že si nevidím ani na koniec nosa.

Ako zvyčajne. Ako každý večer. Sedím si pri svojom počítačíku. Píšem. Čítam. Hľadám. Nachádzam. Pridávam. Mažem.
...

Dostala som chuť vstať a otvoriť si okno. Ako vždy automaticky som schytila bielu plastovú kľučku do ruky a otočila ňou. Okno úspešne otvorené. Pohľad z neho však už až taký úspešný, alebo taký úspešný ako inokedy nebol.

Videla som tmu.
Bola tam tma.
Tma.
Tma.
Väčšia tma.
Ešte väčšia tma.
Obrovská tma.

Je tam tma.
Taká tma, ako už dávno nebola.
Tma.

Stmilo sa.
Tma sa stmičkovala.
Stmičkovala už i mňa.

Inokedy i o 11 večer pozriem von oknom a vidím ulicu. Na chodníku vidím "čiary", ktoré som ako dieťa často preskakovala alebo obchádzala. Vidím domy, susedné domy. Vidím autá, asfalt, lampy. Vidím trávu, možno nie tak živú ako cez deň, ale je tam a žije, žije i v noci.

Teraz nežilo nič. Nebol tam dom, nebolo tam žiadne auto. Ani s ďalekohľadom by som čiaru na chodníku nevidela. Nebolo tam nič.

Žila len tma.

Zľakla som sa. Bojím sa. Nikdy som sa tak tmy nebála ako sa bojím teraz. Zje ma? Vezme si ma? Vezme si ma zo sebou niekam. Niekam do ešte väčšej tmy. A vráti ma potom?

A možno by som i rada šla.


__________________________________________________________________

Aha. Asi som si niečo uvedomila.

Nám nesvietia na ulici lampy.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu