HROB

Sedím tu, na jej hrobe. Je na konci našej záhrady. Malý. Skvostný. Len jeden krížik zarytý do zeme. Ale tak sa aj tak najlepšie vyjadrila láska ktorú sme k nej všetci cítili.
Plačem. V jednej knihe som raz čítala, že nad mŕtvymi je na nič plakať. Že im to už nijako nepomôže. Mŕtvemu to možno nepomôže. Ale čo ak to pomôže živému, ktorý smúti za mŕtvym? Mne plač vždy pomôže. Ľudia si potom síce myslia že som plačko ktorý je posratý z každej maličkosti. Ale ja neplačem pre smútok alebo strach. Ja plačem keď sa hnevám. Keď sa neskutočne hnevám nad tým aký je život nespravodlivý. A to teda že tento život nespravodlivý je.
Ona, bola ten najlepší štvornohý kamarát! Bola síce bastard, guláš, oriešok či ako to voláte. Ale bola krásna. Krásna v svojej jednoduchosti. Krásna vo svojej úžasnej láske ktorú k nám chovala. Krásna k svojej starostlivosti.
Keď ja som sa narodila, už tu bola. Bola tu ešte pred narodením môjho staršieho brata. A bola tu aj po roku, keď si moji rodičia, a tým pádom aj ja aj môj brat, zobrali z detského domova rómskeho chlapčeka. Nebola rasistka. Správala sa k nemu tak ako k iným. Tak ako k nám. Rovnako veľmi ho milovala. A tým sa líšila od ostatných. Dokonca často aj od nás, aj keď nie sme rasisti. Ale my sme vždy cítili že on je iný. Ona nie. A keď aj hej, tak jej to bolo jedno.
Keď už sme boli malý, vždy sa o nás starala, vždy bola pri nás. Na skoro každej mojej detskej fotke je so mnou. Naozaj. Bola... nezameniteľnou súčasťou života môjho, a myslím že môžem povedať že aj života mojej ostatnej rodiny.
Ako sme rástli my, rástla aj ona. Potom už ani nerástla ako skôr starla. Ešte s väčšou láskou sme sa o ňu starali, keď sme vedeli že kedykoľvek sa môže nezobudiť do nášho sveta.
Mala štrnásť, keď začala mať problémy. Už ani neviem s čím, tuším s obličkami alebo s nejakým iným dôležitým orgánom. V jednom kuse sa jej zapaľovali uši. Stále sme chodili k zverolekárovi. Stále nové lieky. Ktoré nepomáhali. Načo sú lieky ktoré nepomáhajú? Tomu vážne nechápem. Potom prišla ďalšia prehliadka. Jej posledná. Uspali ju. Aby sa netrápila. Bolo dobré že to spravili. Myslím, že tam kde je teraz sa má aspoň tak dobre ako u nás, ak nie lepšie.
Uspali ju pred obedom, my sme ešte boli v škole. Nič sme nevedeli. Teda, ja som si už bola skoro istá. Ale stále som mala nejakú nádej. Nie veľkú, ale aspoň nejakú. Keď som sa vrátila domov, neprišiel ma nik privítať. Nepočula som škrabotanie psích pazúrov o linoleum. Nepočula som údery chvosta o dvere. Prišlo mi smutno. Ale rozplakala som sa až pri večeri. Pri stole s nami sedel aj môj otec, ktorý od nás ešte predtým odišiel. Všetci sme boli ticho. Všetci spomínali na nášho štvornohého priateľa, rovnocenného člena tejto rodiny. Do ticha sa ozývali len moje vzlyky.
Na druhý deň som sa rozhodla spraviť jej hrob. Nemala som ani telo, ani popol, ani nič iné. Tak som len navŕšila kôpku hliny na úplný koniec záhrady. Do zeme som zastrčila kríž. Bol to kríž plný bolesti zo straty, ale aj kríž plný šťastných a radostných spomienok.
Teraz pri ňom sedím. Plačem. A premietam si v hlave všetky tie spomienky. Všetky tie pocity. Všetky tie pohyby plné lásky. A som šťastná. Som šťastná, aj keď tu už nežije. Je so mnou stále v mojom srdci.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu