Teraz sa čo najpresnejšie posnažím opísať jedno miesto na zemi, ktoré mám zo všetkých najradšej. Existuje síce iba v mojich predstavách, ale tie sú niekedy také živé, až si myslím, že to miesto naozaj je.
Na toto miesto sa ide malou lesnou cestičkou. Na kraji cestičky rastú maliny, černice a lesné jahody, takže ak cestou vyhladnete, môžete sa občerstviť zdravým a šťavnatým lesným ovocím. Keď už ste najedení, môžete sa zas zdvihnúť a bežať ďalej prašnou lesnou cestičkou. Ak sa pozriete dookola, uvidíte krásny les. Stromy sú vysoké, so zdravými hrubými kmeňmi a zelenými listami. Ak je jar, zem pokrýva čerstvá zelená tráva, ak jeseň, tak farebné listy opadané zo stromov a ak zima, všetko je pokryté studenou bielou snehovou prikrývkou, ktorá dodáva spiacej krajine pokojný výzor. Keď už po cestičke bežíte celkom dlhý čas, narazíte na potôčik, ktorý cestičku pretína, a na jej spodnej strane sa ďalej vinie popri nej. Potôčik je celkom malý, a na prvý pohľad úplne bezpečný, ale keď na jar skáče studená voda po kameňoch a špliecha na všetky strany, vyzerá nebezpečne, ale neuveriteľne krásne. Ak vám je teplo, v potôčiku sa môžete schladiť studenou vodou. Cez potôčik nevedie nijaký most, takže na druhú stranu musíte preskákať po kameňoch. Keď už ste na druhej strane, cesta sa blíži ku koncu. Po nejakom čase vyjdete z lesa na slnkom zaliatu čistinku. Rastú na nej kvety rôznych druhov, farieb a vôní. Na kvetoch sa zhromažďujú rôzne druhy hmyzu, ktoré pridávajú svoju časť k hudbe čistinky svojim bzukotom. Cez čistinku vedie potôčik, ktorý na jednom mieste tvorí malé jazierko, v ktorom sa, ak ste pozorný, dajú nájsť rôzne vodné potvorky. Pri jazierku rastie obrovský dub s hrubým kmeňom. Zem pod ním pokrýva mäkká zelená machová pokrývka. Vždy si sadnem na zem do machu, chrbtom sa opriem o dub a zahľadím sa do víriacej vody v jazierku. Tam, na tom mieste pod dubom, dokážem sedieť celé hodiny. Niekedy si čítam, niekedy píšem, a niekedy tam proste len tak sedím a rozmýšľam nad životom, nad jeho dobrými a zlými stránkami.
Tomuto miestu som meno nedala. Neexistuje totiž pomenovanie, ktoré by vyjadrilo v sebe toľkú krásu, pokoj a harmóniu.
Niekedy, keď som smutná, keď sa cítim sama, prídem a objímem kmeň starého duba. Vtedy cítim, akoby strom žil. Počujem upokojujúce slová, ktoré mi ticho šepká do ucha, cítim pomalý tlkot jeho staručkého srdca, ktorý sa tak podobá tlkotu môjho srdca, ale hlavne cítim, že je so mnou, a že je so mnou rád.
Bola by som rada, keby som sa o krásu tohto miesta mohla s niekým podeliť. Tak ak sa niekedy budete cítiť osamelo, smutne, ale aj keď budete nesmierne šťastný, príďte, a posaďte sa pod veľký starý dub. Možno vám pomôže, tak ako neraz pomáha mne. Príďte, len musíte byť odvážny!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
rebell
20. 4.apríla 2010 20:45
Still born.
Napíš svoj komentár