Najprv sa na ňu z oblohy znieslo len zopár bielych vločiek, ktoré sa hneď roztopili na jej hnedom kabáte.
Potom pribudli ďalšie.
A ďalšie.
A za chvíľu už ich z oblohy padalo neúrekom.
Studené vločky, ktoré jej v hojnom počte pristávali na plačom opuchnutej tvári a trasúcich sa bielych rukách ju akoby upokojovali.
Spomalila.
Hnev akoby z nej pomaly vyprchal, a začala vnímať tú krásu, ktorá padala všade okolo nej.
Začala vnímať sneh ktorý jej vŕzgal pod nohami.
Zdal sa ako hudba.
Krásna hudba, ktorú svojim uchom zachytí len málokto.
Začala vnímať pokoj, ktorý vyžaroval z každučkej snehovej vločky, ktorá sa pomaly, svojim tempom vznášala po oblohe, dokonale vytvárajúc dokonale pokojný rytmus.
Sadla si na lavičku.
Hnev a smútok sa jej zo srdca už vytratili.
Nahradil ich pokoj.
Ľadový pokoj, ktorý tak zohrieval jej ubolené srdce.
Sedela nehybne.
Snehové vločky na nej vytvárali pokojne studenú bielu prikrývku.
No jej sa nezdala studená.
Jej sa zdala teplá.
Pokojne teplá, a pokojne krásna.
Chcelo sa jej plakať.
Plakať od šťastia.
No pokoj zvíťazil aj nad slzami.
Tak tam len tak sedela.
Vnútri šťastie.
Šťastie a pokoj.
Pokoj a šťastie.
Vnútri pokoj a šťastie, po ktorých všetci tak túžia.
A tak si ju vločky zobrali zo sebou. Pokojnú a šťastnú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár