Asi to zažil každý z nás, že nevedel čo a ako.
Myslím si že dnešný deň bol pre mňa výnimočný.
Nestalo sa nič zvláštne bola som doma, kosila som trávu, bola s mojim kráľom(ako ho nazval môj bratranec, lebo má gule až po zem) na očkovaní, teraz v noci som pozerala na krásnu oblohu a rozmýšľala čo všetko nám svet ponúka a aká nádhera je na oblohe a zistila som čo som už vedela asi celý život.
No chcem napísať niečo čo som si uvedomila, keď som zostala doma sama a oco išiel s mojou maminou na pohotovosť (nič naozaj vážne len problémy so zubami).
A zrazu som pocítila tú samotu, čo by sa stalo ak.... čo by sa stalo ak by som ich nemala...koho by som hnevala, nad kým by som sa rozčuľovala a s kým by som sa hádala tak ako s nimi.
Vedia že ich milujem, vždy keď sa hádame tak to nakoniec skončí tím že im to poviem. Som už taká.
A zrazu viem kam patrím. Viem že tu pre nich vždy budem. Vždy sa o nich postarám a aj keď sa hádame nikdy neostaneme pohádaní dlho. Viem som s nimi spojená navždy a ak by som mala odísť bolo by to ťažké pre nás všetkých.
A tak som rada že som tu, že som dnes mohla byť pri mame a držať ju za ruku keď plakala, dovolila som jej ležať mi na nohách aj keď mi tŕpli, lebo viem že ona by urobila to isté.
Najhorší pocit je keď vidíte niekoho blízkeho ako sa trápi, ako cíti bolesť a viete že mu pomôcť nedokážete. Jediné čo môžete urobiť je trpieť s ním.
Takže oddnes patrím k mojej mamine o niečo viac ako doteraz a budem s ňou navždy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Tak s týmto úplne súhlasím..
Pekný blog.. taký.. úprimný