Blesk Z Jasného Neba

To čo vám sem teraz napíšem hovorí trochu aj o tom čo mám napísané o sebe. Prečítajte si sami.

Mal som vtedy asi 10 rokov. Všetko bolo pre mňa strašne jednoduché a vôbec ma nenapadlo, že raz človek môže uvidieť život v úplne iných farbách. Ale zistil som, že život prináša mnohé prekvapenia a to nie len tie dobré ale bohužiaľ aj veľmi nepriaznivé. Spoznal som jednu mladú dievčinu z kostola. Stala sa mojou učiteľkou náboženstva. Ja som si ju ale vždy veľmi vážil. Bola ako anjel, ktorý dával medzi nás len dobro a vždy nám pomáhala, nech už išlo o čokoľvek. Začiatky boli zaujímavé lebo sme sa moc nestretávali ale keď som mal tak 13 tak som vstúpil do spoločenstva evanjelickej mládeže a tam som sa cítil naozaj dobre. Bolo to miesto, kde boli okolo mňa ľudia, ktorí ma mali a dodnes majú naozaj radi (hoci už tam skoro vôbec nechodievam nakoľko mám už iné záujmy).

K tej učiteľke som postupne začal cítiť veľké priateľstvo. Volala sa len tak mimochodom Janka. Vždy mi pomáhala a keď som sa aj trápil kvôli mojim blbým spolužiakom na ZŠ tak s ňou som na to nemyslel. Bol som šťastný, že ma niekto má naozaj rád. Bolo to krásne a čas letel. Vždy sme sa rozprávali a s ňou sa nedalo ani nič iné robiť ako usmievať sa a cítiť, že tu je pomoc a dobro. Iné sa fakt nedalo. Kto ju poznal tak vie o čom hovorím.

Bolo to 19. 7. 2003 keď som sa rozhodol, že na stretnutí našej mládeže môžeme osláviť aj moje 15-te narodeniny (presne na moje narodeniny mi to vyšlo a bol som rád, lebo som chcel byť naozaj s ľuďmi, ktorých dodnes strašne moc mám rád). Bolo nás tam síce asi 6 ale aj Janka prišla. Doniesla mi ako darček čokoládu a korálkový náramok. Veľmi som sa potešil. Celý deň sme si rozprávali smiešne zážitky z detstva a Janka nimi tiež nešetrila. Hlavne keď nám povedala ako sa zasekla medzi dva orgovánové kriky alebo sa zachytila na strome tak, že šaty sa jej zachytili o konár a ona ostala vysieť a potom spadla do žihľavy. Smiali sme sa skoro celý deň a jedli tortu. Nikto by si asi nevedel predstaviť krajší deň. Potom keď sme sa rozlúčili tak som jej ešte zavolal a povedal, že som strašne rád, že prišla a že mi spravila také krásne narodeniny. To boli posledné slová, ktoré som jej v živote povedal. Ja som potom odišiel na tábor a vrátil som sa odtiaľ až 4. 8. 2003. Na druhý deň mi bola babka nútená povedať, že Janka zomrela. 2. 8. 2003 spadla zo skaly, ten pád neprežila a dnes má pohreb. Bolo mi strašne. Kúpil som jej v Rakúsku na tábore lapač snov a strašne som sa tešil, že ju uvidím. Tak som sa tešil. Všetko bolo preč. Už nikdy mi nebude dávať úsmevy a nikdy ju neuvidím. Dodnes som z toho nešťastný hoci to je už viac ako 3 roky stará história. Po jej smrti ostalo v mojom srdci veľké biele miesto, ktoré mi nikto nenahradí a navždy tam asi aj ostane. Nikdy na ňu nezabudnem a vždy si prajem, keby som len tak mohol tomu nešťastiu zabrániť. Je to smutné.

Vtedy som prišiel na to, že nikto tu nie je navždy a svet je plný prekvepení. Nikdy nemôžeme vedieť, kedy a kto odíde z tohto sveta. Vtedy to bola Janka. Dnes mám opäť dobrých priateľov a snažím sa im venovať, lebo viem, že nemusia tu byť navždy a keď odídu a uvedomíme si, že sme s nimi mohli byť viac a, že sme sa im možno nevenovali toľko ako napr. práci, škole alebo podobným veciam, ktoré nie sú také dôležité. Dodnes mi bude chýbať a nič mi ju už nevráti.

Jani, ja viem, že ty si to už asi neprečítaš ale aj tak vedz, že som ťa v živote strašne miloval za to všetko čo si pre mňa spravila a do života si mi dala strašne veľký pokoj a miesto vo svojom srdci. Nezabudnem na teba.

 Skutočný príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu