Nervózne si poklopávam perom po drevenej stolovej doske. Konečne sa kľučka na dverách pohne a sekundu na to sa otvoria. Do izby vchádza mladá dievčina. Je presne taká, akú si ju pamätám zo včera. Lenže to bolo ešte všetko celkom inak. Upriami na mňa svoje hnedé oči a posadí sa oproti mne.
„Čo sa deje Miško?" znie jej prvá zmätená otázka. Vôbec nevie, prečo mala ísť sem dole a čo tu robím. Kiež by som jej to dokázal nejako jednoducho vysvetliť. Ale niektoré situácie sa nedajú vyriešiť len tak. Zdivhem tvár a naše oči sa konečne stretnú. Naposledy si ju poriadne obzriem. Nahodená v čiernom pulóvri a modrých riflových nohaviciach, na ruke sa jej črtá korálkový náramok, pričom hrdlo zdobí zlatá retiazka s malým slniečkom na konci. Rovné čierne vlasy má ostrihané na krátko a namaľovaná len veľmi jemne.
Tvár sa jej však neusmieva ako obvykle. Jej mladé hnedé oči nežiaria radosťou. Asi už tuší, o čom sa budeme dnes spolu rozprávať. A tak nezatajujem viac veci, ktoré som nehovoril nikomu zo svojich kolegov. A ticho to zo mňa vyšlo: „Ahoj Lucka. Zavolal som si ťa, aby sme sa mohli rozlúčiť."
Sklamane uprela pohľad na svoje nohy. Videl som, že ju to nepotešilo. Stalo sa to všetko jasnou skutočnosťou. Opatrne zdvihla hlavu a smutne povedala: „Takže to nevyšlo."
„Čo nevyšlo?" zaujímalo ma o čom hovorí. Prepustili ma. Všetko to bol jeden veľký podraz, ktorý nastal iba preto, že som urobil jednu hlúpu a veľkú chybu. Ale slová, ktorá Lucka vyslovila mi nedávali zmysel. Po chvíli však pokračovala: „Vieš, po tvojich slovách tu bolo veľmi rušno. Vzhľadom na to, že si bol chorý, si to nemal ako vedieť."
„O čo ide Luci?" nabádal som, aby mi to povedala. Potreboval som počuť pravdu.
„Dávali si nás zavolať. Bolo nás tam asi päť. Pýtali sa na to, čo si povedal, naše dojmy z teba, či nie si nebezpečný a podobne. Chceli počuť náš názor. Neviem, čo hovorili baby predo mnou. Mňa si zavolali ako poslednú. Snažila som sa im vysvetliť, ako to v skutočnosti bolo. Aby pochopili čím si prechádzal, a že to všetko nebolo nič iné len následok obrovského tlaku a stresu. Dúfala som, že ich presvedčím. Ale ako vidím, márne."
Tie slová ma dostali. Také gesto som z jej strany nečakal. Moje oči sa sústredili na osobu sediacu predo mnou a ústa sa nezmohli na jediné slovo. Pomaly ku mne pravda prenikala. Všetko to bolo už vopred naplánované. Vedelo sa o tom. A sami si to všetko vyriešili bez mojej prítomnosti, aby nemali žiadne prekážky. A napriek všetkému sa medzi mojimi už bývalými kolegami našiel niekto, kto sa ma pokúsil zachrániť. Uvedomil som si i význam slov, ktoré mi pred pár minútami adresoval môj šéf. Keď sme sa lúčili s tým, že som chcel Luciu ešte naposledy vidieť, povedal, že nebyť jej, bolo by to dopadlo pre mňa oveľa horšie. Pomaly som vstal a len jej ticho povedal: „Nebuď smutná. Vyšlo. Vďaka tebe môžem odísť aspoň s čistým štítom a nikto mi nebude z firmy robiť naprieky. A to niečo znamená."
„Miško, nič nevyšlo. Keby to vyšlo, nebol by si prepustený." Namietala mi.
„Sú veci, ktorým nezabrániš. No môžeš si pri nich niečo uvedomiť." Odvetil som jej a hlavou mi prešli všetky tie časy, ktoré sme spolu mali možnosť stráviť. Spoločné prechádzky domov, cesty s poštou, balenie faktúr i debaty, ktorých bolo za ten rok a pol neúrekom. Videl som ako i ona vstáva a pomaly som prešiel k nej. Natiahla ruku so slovami: „Nech sa ti teda darí Miško."
Ja som ju však neprijal. Miesto toho som otvoril náruč. Pochopila. O chvíľu už vošla dnu a len som jej ticho povedal: „Mám ťa rád Lucka. A ďakujem ti za všetko. Ak mi niečo bude chýbať, budeš to ty. A mrzí ma všetko to zlé, čo sa medzi nami občas stalo."
„To je v poriadku. Aj ja ťa mám rada" Odvetila, no pre mňa to až tak v poriadku nebolo. Uvedomil som si, že celý čas som mal priamo pred očami osobu, ktorá sa netvárila, že je môj priateľ. Ona priateľom skutočne bola.
Konečne sme sa pustili a ešte chvíľku sledoval jej kroky smerujúce späť do kancelárie. Potom som už ani ja na nič nečakal a pustil sa svojou cestou. Domov. Odomkol som auto, zložil doň krabicu so svojimi osobnými vecami a nasadol. Chcel som naštartovať, no akosi mi to nešlo. Do očí sa mi tlačili slzy. Nie pre stratenú prácu, nie pre podraz, ktorý sa na mňa spáchal. Pre Luciu. V hlave mi zneli slová, ktoré mi venovala na rozlúčku a už teraz som vedel, že nič mi tak veľmi ako ona chýbať nebude.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lucyly
17. 11.novembra 2012 21:54
Vítam ťa tu naspäť Vladi, a blog ako vždy, veľmi chválim
Napíš svoj komentár