Doska Času (11. Kapitola) - Pohreb

Na Simonin pohreb som samozrejme išiel. Boli sme na ňom spolu s Lenkou a obaja si navzájom pomáhlai prekonať všetký naše žiale. Oboch nás to strašne bolelo. Nemohli sme uveriť, že jedna členka našej Trojice je v nenávratne a už nikdy ju neuvidíme. Vtedy som prišiel k jej truhle a začal sa modliť: „Bože, ach Bože môj. Optaruj Simonkinu dušu a nech jej je lepšie ako jej bolo dosiaľ.“ V tej chvíli opäť všetok obraz zamrzol a Boh stál zase predo mnou. „Tak som vypočul tvoju modlitbu a neboj sa. O Simonku sa už postarám. Dôležitá je teraz ale iná vec. Myslíš si, že toto, čo si práve urobil niekto z prítomných chápe? Predstúpiš pred truhu dievčiny, s ktorou ste už dobrý rok nekomunikovali a teraz tu vyzeráš, akoby si stratil najlepšieho priateľa.“ „Ale ja som predsa stratil najlepšieho priateľa, nerozumieš?!“ v hneve som mu odsekol. „Ja ti rozumiem. Ale myslíš si, že aj niekto iný? Každopádne si urobil peknú šou.“ Ja som už prestával úplne všetkému rozumieť. Bolo to neuveriteľne komplikované. Boh si asi všimol, že mi to všetko vŕta hlavou v hlave lebo odrazu povedal: „Zamysli sa. Si na pohrebe dievčaťa, s ktorým si sa v tomto živote rok nerozprával a teraz sa postavíš pred jej truhlu so slzami v očiach, lebo ti chýba. Je pre všetkých na nepochopenie. Oni o tom, že ste v skutočnosti boli najlepšími priateľmi nevedia.“ Vtedy mi zaplo, čo sa mi snažil povedať a veľmi ma to bolelo. Nikto nevedel pochopiť môj strašný žiaľ. Nebol nikto, kto by rozumel strate jednej členky našej Trojice. Vtedy sa čas posunul ďalej a ja som sa vrátil k Lenke. A skutočne ako mi Boh hovoril – všetci prítomní sa na mňa pozerali ako na zázrak. Bolo mi strašne. Prežil som zvyšok pohrebu v pokoji pri Lenke, hoci v strašnom žiali no rozhodol som sa už nič nerobiť. Vydržal som to celé aj potom, čo Simonkinu truhlu spustili do zeme čím navždy zmizla. Len potom som sa pobral domov. Na kar som absolútne nemal chuť ísť. Nechcel som, aby sa po mne opäť všetci pozerali a preto som sa išiel radšej domov poriadne vyplakať. Na jej lavicu v škole sme dali jej fotku a zapálili na jej pamiatku sviečky. Okrem toho ja a Lenka sme vymeškali jeden týždeň kvôli svojmu trápeniu. Nič nás nedokázalo tešiť a jediné, na čo sme mysleli bola Simonka. Začínal som mať pomaly strach, čo bude ďalej.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu