Doska Času (13. Kapitola) - Splnené Želanie

Všetky tieto trápenia boli pre mňa niečo nepredstaviteľné. Stále som si hovoril, že som ten rozhovor so Simonkou nemal odkladať lebo teraz už neurobím skutočne nič. Keby som bol len tušil, čo sa stane, tak by som ju na ten krásny deň v horách zobral s nami. Určite by bola rada a konečne by sme aspoň vrátili nášmu vzťahu ten správny chod. Nebyť totiž Simonky, nikdy by som sa s Lenkou nespoznal, nikdy by sme sa nedostali k sebe tak blízko a rozhodne by nikdy medzi nami v skutočnosti nevzniklo také krásne priateľstvo ako tu láska. Bolo mi úplne do plaču a nedokázal som to ovládať. Musel som vypadnúť a to čo najskôr. Už som vedel, čo som potreboval. Vybral som sa autobusom do blízkej dediny, lebo nebol som si istý, či by som v takomto stave bol schopný šoférovať auto alebo dokonca motorku. Na to som radšej ani nepomyslel. Cesta sa mi v tom momente zdala nekonečná hoci trvala sotva 20 minút. Asi som to všetko moc prežíval. Nevedel som sa sústrediť absolútne na nič. Už som mal pocit, že mi to všetko v hlave asi vybuchne lebo skutočne som si v tom momente absolútne nedokázal usporiadať svoje myšlienky. Všade bola iba Simonka a potom ešte moja druhá kamarátka, ktorá ma tak náhle opustila – Janka. Bolo toho na mňa tak strašne moc. Keď som dorazil na miesto, tak som sa pobral priamo na cintorín a zamieril som si to rovno k Jankinmu kameňu. Hoci som vedel, že je nemý a nepovie mi ani jedno slovo útechy veril som, že aspoň jej duša ma dokáže počuť a vyslyší moje trápenie a možno sa mi zjaví. Keď sa mi v tomto svete dokázal zjavovať sám Pán Boh tak som veril, že dnes ju konečne uvidím, objímem a aspoň tento jeden deň budem môcť sa s ňou porozprávať o svojom trápení. Prišiel som k jej hrobu, pokľakol pred ním a pomodlil sa za jej dušu a potom som ten studený kameň objal najtuhšie ako som len vedel. Dnes som ju naozaj naozaj potreboval a to strašne moc. „Myslel som si, že tvoja cesta poputuje sem Milan,“ ozval sa za mnou už známy hlas samotného Boha. „Dnes som naozaj potreboval tu byť,“ odpovedal som mu. „Ja viem, a práve preto som sa rozhodol, že dnes ti splním jedno z tvojich najtajnejších želaní a to, že dnes sa s Jankou naozaj stretneš. Nemôžem jej vrátiť život, ale doprajem ti s ňou naozaj byť. Čas ti ohraničím na jednu hodinu, lebo je mi jasné, že dokázal by si s ňou hovoriť aj celé dni nakoľko ste boli naozaj smutne rozdelení a nedokázali ste sa spolu ani len rozlúčiť.“ V tej sekunde nebolo hádam vďačnejšieho človeka na zemi, než som bol ja sám. Skutočne som Bohu zo srdca ďakoval a objal ho ako starého priateľa. On ma rovnako zobral do svojej náruče a bol rád, že som taký potešený týmto darom. „Verím, že si to dnes zaslúžiš. Nakoniec je mi jasné, že sa kvôli Simonke veľmi trápiš. S ňou sa ale stretnúť nemôžeš, lebo myslím si, že s dušou tejto Simony by si sa asi nerád stretol. Myslím, že tá, ktorá existuje v tvojom skutočnom živote by ti padla oveľa lepšie. Čo povieš?“ Ja som s Bohom musel jednoznačne súhlasiť. Nebolo jedinej vety, ktorá by mi nedávala jasný zmysel. „Janka ale odišla ešte skôr ako si si zmenil sám život a preto mám pocit, že tá by sa k tebe mohla správať ako za starých časov. Je to strašne milé dievča a rozhodne na teba nezabudla. Nikdy na teba nezabudla. Dnes si ti jedinýkrát doprajem toto stretnutie a váž si ho. Je to asi naposledy čo sa budete vidieť takto živo.“ Vtedy skôr než som mu stihol čokoľvek odpovedať zmizol a na nebesiach sa zjavilo biele schodište. Z neho pomaly dolu zostupovala Janka a pozerala sa priamo na mňa. Usmievala sa a z toho som mal strašnú radosť. Tak dlho som si prial tento moment a dnes sa mi konečne splnil

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu