Doska Času (14. Kapitola) - Janka

„Ach Jani, tak rád ťa zase vidím. Už je to tak dlho, čo sme sa naposledy objali. Moje 15-te narodeniny sú už tak dávno preč.“ Nedokázal som v tom momente ani trochu zadržať svoje slzy. Bol som taký šťastný, že ju znovu vidím. Rovnako som mal ale pocit z nej. Padli sme si do náruče a držali sme sa tak spolu aspoň minútku. Keď sme sa konečne pustili, tak si sadla a začal som jej hovoriť o svojom novom živote, o mojej krásnej láske, o nikdy nevytvorených vzťahoch a potom o tragickej smrti jednej členky našej Trojice – Simonky. Janka ma počúvala a mal som pocit, že je naozaj nešťastná z toho čo som spravil. Potvrdila mi to aj tým, čo mi povedala hneď ako som jej dorozprával všetko čo som mal na srdci. „Milanko, vieš všetko je toho teraz na teba moc ale ty si urobil naozaj veľmi veľkú chybu, keď si sa rozhodol zmeniť si život. Uvedom si, že Boh nám nikdy nedal na chrbát viac než sme schopní uniesť a ty si sa na neho nespoliehal. Ale myslím si, že to bude pre teba jedno veľké poučenie do života.“ „Vieš Jani, ja som ju vždy strašne moc ľúbil a prial som si, aby sme raz v živote mohli byť spolu, ale keď som sa naozaj o v mojom živote snažil, tak som zlyhal. Nikoho iného som tak strašne moc neľúbil ako práve ju. Je pre mňa naozaj ako anjel a je navyše taká krásna. Načisto som z nej stratil hlavu a možno práve preto sa toto stalo,“ odpovedal som jej. „To máš síce pravdu,“ pokračovala, „ale uvedom si, že práve Boh vie najlepšie to čo chceme a práve to nám aj dáva. Verím tomu, že ste si všetci boli súdení, ale ty chceš možno naozaj viac. Ale za to, čo chceme sa musíme biť a bojovať za to. Ty si si ale vybral tú najjednoduchšiu cestu a nanešťastie nesprávnu. Pochopíš to sám. Mal by si sa naozaj viac na Boha ako na seba a práve jemu dôverovať.“ Veril som tomu, čo sa mi Janka snažila povedať ale stále som si hovoril, že to všetko ešte môže dopadnúť dobre, lebo nakoniec je tu stále Lenka a veril som, že o ňu nikdy neprídem, lebo sme nakoniec tvorili jeden pár a boli sme odsúdení na to pomáhať si. Janka ale akosi tušila, čo sa mi v hlave ukrýva, lebo povedala: „Ty si naozaj to, čo pre teba spravila nevážiš. Stále chceš od nej len viac a viac a neuvedomuješ si, že to čo ti ona v skutočnom živote dáva je najviac ako si v živote dostal. Aj ja som sa ti snažila toho do života dať čo najviac ale ver tomu, že ona viac. Cítim to z toho ako si mi opísal váš vzťah a navyše som stále pri tebe a vidím to ako ťa má rada. Ty si to ani neuvedomuješ. Inak by si toto naozaj nespravil.“ Chápal som Jankine slová a plne som s ňou musel súhlasiť. Skutočne mi to všetko bolo akosi málo. Vždy som chcel od Lenky čo najviac ale ona chcela odo mňa len to priateľstvo a jej to stačilo. Myslel som na to a chcel, aby všetko bolo zase ako predtým. Janke som to povedal a ona sa usmiala. Potom povedala: „Váž si naozaj to čo máš a nie to čo nemáš, lebo to čo máš môžeš stratiť ale to čo nemáš získať môžeš. Nemusíš ale môžeš a to je to podstatné. Mám ťa stále veľmi veľmi rada a verím, že to dopadne pre teba čo najlepšie. Budem tam hore na teba stále myslieť a nikdy ťa neopustím. Som tu navždy pre teba. Mám ťa rada. Už ale musím ísť Milanko tak sa asi rozlúčime.“ Ja som ju musel objať. Pochopil som, že toto je úplne naposledy čo ju vidím a tak som jej dal pusu na líce ako symbol večného priateľstva. Potom znovu vyšla po schodoch hore a uvedomil si, že toto bol náš posledný rozhovor a jej posledné rady, ktoré mi mohla takto dať. Veril som ale tomu čo mi povedala a skutočne som ju cítil tak blízko mňa. Vedel som už, že naozaj nikdy nie som sám. Pobral som sa domov, aby som konečne začal znovu existovať. Už naozaj bolo načase.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu