Hneď ako ma to iba napadlo, opäť sa pri mne zjavil samotný Pán Boh. „Tak čo?“ opýtal sa ma. „Ako si na tom so svojim životom?“ „Myslím, že to ty vieš najepšie,“ odpovedal som mu. „Lenka je na tom naozaj zle,“ prisvedčil mi, „ale nakoniec ešte tu budeš dlho a možno to prežije. Jeden nikdy nevie.“ „Mne je jedno či to tu prežije alebo nie!“ vykríkol som odrazu. „Ja jediné čo chcem je ísť domov a preto ti tu vraciam Dosku času a vráť ma naspäť do času, keď som bol naozaj šťastný.“ Boh na mňa pozeral prekvapene no zároveň spokojne. „Naozaj chceš ísť domov do života, kde ste neboli spolu? Nie je to teraz lepšie, keď ste naozaj spolu chodili?“ „Rozhodne to nie je lepšie,“ trval som na svojom. „Je len jedna jediná vec, ktorú chcem. Chcem ísť domov za svojimi najlepšími priateľmi, ktorých milujem viac než čokoľvek na svete. Milujem Simonku, Lenku a aj Megan a v živote, kde by som bez nich všetkých ostal by pre mňa už nikdy nebol životom.“ Keď Boh videl, že naozaj trvám na svojom a moje rozhodnutie je pevné, povedal. „Zmúdrel si. Splním ti tvoje želanie no skôr ti musím ešte pár vecí ukázať. Myslím si, že by som ti mal ukázať niečo čo som ti zatajil. Poď. Chytil ma za ruku a pomocou Dosky času sme leteli niekam úplne inam. Ocitli sme sa v mojom starom živote a to v Lenkinej izbe. Sedela za stolom a pozerala sa na fotku, kde sme boli odfotení všetci traja. Držali sme sa okolo pliec a usmievali sa. Potom sa začala modliť: „Dobrotivý Bože. Ďakujem ti za každý moment, ktorý môžem tráviť so svojimi najlepšími priateľmi Milankom a Simonkou. Bez nich by môj život bol o toľko prázdnejší. Lepších priateľov už asi v živote ani mať nebudem a prosím ťa len o to, aby si ich chránil a rovnako aby si chránil naše priateľstvo, ktoré má takú veľkú cenu. Dúfam, že je to priateľstvo, ktoré trvá večne. Mám ich oboch nadovšetko rada a dúfam, že budú vždy pri mne. A okrem toho ťa ešte prosím...“ no čo sa Lenka ešte modlila ďalej som sa už nedozvedel, lebo Boh stopol čas. „Myslím, že modlitbu za Emila ty počúvať nepotrebuješ zato podstatnejšie tu je to, že vidíš ako skutočne ťa má rada a ty si to stále len prehliadal. Ona nikdy nezabudla na to, že vy dvaja ste tu, a že ste jej najlepšími priateľmi. Nikdy by nechcela o vás prísť a pamätaj. V jej srdci máš tu veľké miesto. Pokračujeme.“ Boh opäť niečo nastavil na Doske času a opäť sme letli nejakým priestorom a ocitli sme sa na tom istom mieste ako predtým no tentoraz bola situácia úplne iná. Akosi som nerozumel no Boh mi to hneď vysvetlil. „Toto je život, ktorý som ti dal Doskou času. Dávaj dobrý pozor.“ Lenka bola opäť pripravená uložiť sa spať a opäť sa začala modliť. Tentoraz však plakala a modlitba znela takto: „Bože, každý deň ťa prosím o to isté a je možné, že ťa tým už otravuje. Ja by som ale tak chcela, aby som opäť cítila tú istú lásku a krásu medzi Milankom a Simonkou. Ja už sa nevládzem dívať na to, ako sa stále hádajú a nekomunikujú spolu. Rovnako ťa prosím o to, aby mi Milanko ešte niekedy ukázal, že ma ľúbi. Ja som jeho milovať neprestala len už skutočne neviem, či vidí krásu inde alebo ho už nepriťahujem tak ako kedysi. Prečo sa ku mne stále chová tak akoby som ho už nezaujímala? Prečo si miesto mňa všíma dievčatá na okolí a podobne? Pomôž mu Bože nájsť cestu späť ku mne. Strašne ho ľúbim, ale on už asi neľúbi mňa.“ Tu Boh opäť zastavil čas a pozrel sa na mňa svojim prísnym pohľadom. Ja som sa pozrel Lenke do tváre a uvedomil som si, že takú nešťastnú som ju ešte nikdy nevidel. Ako som mohol dopustiť také nešťastie? „Chápeš už?“ opýtal sa Boh. „Vidíš, že ona ťa vždy mala rada? Kde máš ale pocit, že láska bola krajšia?“ „Krajšia bola predtým, lebo bola šťastná, že nás má a nie zúfalá, že sme sa tak potrhali.“ Boh sa usmial a potom nás Doskou času posunul do ešte jednej scény. „Toto ti určite príde známe,“ povedal. A skutočne. Už som videl seba s Megan v cukrárni ako sa bozkávame a práve vtedy sa otvorili dvere a vstúpila Miriam. Po mojej prekvapenej reakcii sa na mňa lepšie pozrela a zrazu som počul jej hlas: „To je ale krásny pár. Akoby sa mali skutočne radi. Len nechápem, prečo sa na mňa tak díva. Má pocit, že mu chcem ukradnúť to krásne dievča? Naozaj neviem. Ale ten chalan je naozaj zlatý. Som rada, že sú ešte ľudia, ktorí sa majú aj úprimne a romanticky radi.“ Boh opäť stopol čas a hneď hovoril: „Toto boli myšlienky Miriam, ktoré sa jej rojili v hlave, keď vás uvidela. Nemusel si vôbec spanikáriť a všetko by bolo možno lepšie. Mohol si byť rovnako uvoľnený. Potom v škole chcela len pomôcť Megan. Nevedela, že ty si len spanikáril v zúfalstve.“ Keď dohovoril pozrel sa na mňa ešte raz a podal mi Dosku času. Tak teraz je to už len a len na tebe. Máš dve možnosti,“ a mimovoľne som sa pozrel na dve svietiace tlačidlá na Doske času. „Tým modrým sa dostaneš naspäť domov. To žlté ti ale ponechá život, ktorý žiješ teraz. Aká bude tvoja voľba?“ opýtal sa ma naposledy Boh. Ja som bez váhania stlačil modrý gombík a v tom momente som sa ocitol doma na posteli presne v tom čase ako ma Boh prvýkrát navštívil a Doska času z mojej ruky zmizla.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
michellka  11. 6. 2008 21:03
fiiiii
Napíš svoj komentár