Doska Času (21. Kapitola) - Privítanie Doma

Veril som, že som síce doma, ale napriek tomu som si to chcel ešte preveriť. Prešiel som ku stolu a našiel som si na ňom v rámčeku presne tú istú fotku ako mala Lenka vtedy a uveril som. Vedel som, že zajtra sa zobudím už vo svojom starom živote, na ktorý som len a len nadával a pritom si neuvedomoval aký je cenný. Zvítanie s babami som sa rozhodol ale nechať na ráno, lebo budiť baby v noci by bolo trochu sprosté a nechcem aby už potom nezaspali. Každopádne som sa na ne moc moc tešil. Už som sa nevedel dočkať času, kedy ich obe pevne objímem a bude to opäť doba – Všetci traja spojení. Na druhý deň hneď zrána som sa okamžite obliekol a obul a hoci som ani nevedel čo mám vlastne v taške lebo som nemal kedy ju skontrolovať čo som sa tak tešil na baby. Všetko išlo podľa plánu a tak ako malo byť. Lenka ma nečakala a ja som išiel na autobus. Keď prišli potom baby do školy tak hneď som k nim pribehol a striedavo Simonku s Lenkou objímal so slovami: „Vy žijete! Vy žijete! Nič sa vám nestalo. Ani jednej z vás. Ani si neviete predstaviť ako rád vás vidím. Tak hrozne rád. Ja vás baby milujem. Nebyť vás, tak by som asi umrel!“ Lenka so Simonkou sa na seba pozerali a nechápavo krútili hlavou no napriek tomu im tá situácia bola príjemná. Takto ich zdá sa ešte nikdy nikto neprivítal. Nakoniec to ale Lenka vyriešila. „Dobre Milanko, už sme sa privítali aj my ťa radi vidíme no správaš sa ako by sme neboli spolu aspoň roky.“ „Viete baby, to bude asi tým, že som mám pocit akoby som vás takto nevidel už aspoň mesiac.“ Lenka ani Simonka nechápali ale bolo mi to v tom momente jedno. Bol som hlavne rád, že sú tu. A že sú živé a zdravé. Hneď potom som si to namieril za Megan a povedal jej. „Ahoj Megan. Ďakujem ti za každý deň, ktorý tu si a pripomínaš mi všetko krásne z domova. Mám ťa strašne rád a nikdy neprestanem.“ A následne som jej dal pusu na líce. Tá tiež na mňa hľadela akoby som sa práve narodil. Ale ja som sa o to skutočne nestaral. To bolo skutočne len to najmenej. Potom už začala hodina a ja som sa v živote necítil šťastnejšie na tomto mieste. V druhej lavici, kde som mal vždy na tabuľu a katedru výborný výhľad. Ubehli tak 2 hodiny a potom bola veľká prestávka. Už som presne vedel ako ju využijem. Zašiel som do vedľajšej triedy za Miriam a povedal jej: „Ďakujem ti za všetko, čo som vďaka tebe pokašľal. Keby som to vtedy nepokazil, tak by som sa v živote nemal tak dobre. Nebyť toho, že sme sa pohádali a nekomunikovali sme spolu by som si nikdy neuvedomil vzácnosť niektorých ľudí. Si super dievča.“ A na dôvažok som aj jej venoval pusu na líce. Tá na mňa pozerala úplne nechápavo, ale vyčítať mi nič nezačala a tak som tušil, že zobrať to zobrala dobre. To mi úplne stačilo. Jak som ja miloval všetkých tých ľudí takých akí boli.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu