Doska Času (22. Kapitola) - Cesta Domov

Keď som toho dňa odchádzal zo školy s Lenkou a Simonkou domov tak som ich bol obe odprevadiť domov. Neurobil som to už tak dávno, že mi to skutočne chýbalo. Všetko mi to prišlo ako niečo vzácne, čo by malo byť presne tak. Simonku som odprevadil aj s Lenkou ako prvú a potom ešte Lenku po naše obľúbené miesto. Chcel som jej toho toľko povedať no všetky slová mi akosi drhli v hrdle. Dúfal som, že všetky vďaky a vety: „Mám ťa rád“ vyslovím skôr ako príde Emil a všetko mi to znemožní. Lenka sa na mňa pozerala a ja som len mlel a mlel, že dnes bolo fajn a podobne ale akosi som si nevedel poriadne rozbaliť tému, ktorú som chcel rozoberať. Šanca sa mi ale už akosi zmarila, lebo práve vtedy dofičal Emil na bicykli a ak som nechcel pred niekym rozprávať tak to pred ním. Lenka ale akosi vytušila, že to čo jej chcem povedať musí byť dôležité, nakoľko som sa nevedel vykoktať ale rovnako som to nechcel hovoriť pred ním. Vtedy urobila niečo, čo by ma v živote nenapadlo, že skutočne urobí. Povedala Emilovi nech príde neskôr, lebo potrebuje tu niečo dôležité so mnou preriešiť a ak bude prítomný, tak sa k tomu nikdy nedostanem. Ja som jej bol vďačný a potom ju aj keď to pôvodne malo byť inak pozval ešte ku sebe domov, kde som sa konečne uvoľnil a vysvetlil jej všetko čo som mal na srdci. Povedal som jej o svojom zážitku s Bohom, Doske času a jej i Simonkinej smrti. Vtedy to už Lenka pochopila a objala ma ako nikdy predtým so slovami: „Som rada, že si pochopil ako moc mi na tebe záleží a vidíš, že som ochotná aj jemu nevyhovieť a radšej byť s tebou, keď vidím, že to naozaj potrebuješ. Mám ťa strašne moc rada a keby ťa nebolo tak skutočne by mi bolo smutno. Si ten najlepší priateľ akého som mala a iného by som si ani nepriala.“ Ako to dohovorila dala mi pusu na líce a pritúlila sa ku mne. „Vieš,“ pokračovala, „Keby nebolo teba, tak sa k Emilovi asi nikdy tak blízko nedostanem, nikdy by som poriadne nežila a nikdy by som sa na život nedívala z takého uhlu ako sa pozerám teraz. Urobil si pre mňa toho strašne veľa a to sa nezabúda.“ Potom sme sa už rozlúčili a ja som sa cítil omnoho plnší.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu