Doska Času (7. Kapitola) - Obnova Nikdy Nevytvorených Vzťahov

Ako prvých som si vybral svojich dvoch veľmi dobrých priateľov – Megan a Romana. Koniec koncov boli to tí najlepší ľudia akých som poznal a veril som tomu, že si ich priazeň opäť získam. Ako prvú som oslovil práve Megan: „Ahoj Megan!“ prihovoril som sa jej. Ona sa na mňa pozrela a potom povedala: „Ale ahoj Milanko. Ja som si už myslela, že ty ani nevieš ako sa volám.“ Nevedel som ako mám na to reagovať. Bolo to pre mňa veľmi veľké prekvapenie ale nedal som to najavo. Miesto toho som sa snažil jej čo najviac dostať do priazne. Vtom som ale na svojom ramene pocítil niečiu ruku. Otočil som sa. Bola to Lenka. „Môžeš mi prosím ťa povedať, čo tu robíš?“ spýtala sa ma veľmi otvorene. „Len sa snažím o normálny priateľský rozhovor tu s Meganou,“ odpovedal som jej a rozumel všetkému čoraz menej. Nevedel som sa v tomto svete absolútne vyznať. Ona mi síce povedala, že je to v poriadku ale aj tak som mal tušenie, že ju to veľmi nahnevalo, lebo celý deň sa na mňa už ani nepozrela. Všetko to bolo ale tak strašne zamotané, že som sa v tom naozaj nevedel orientovať. S Megan som prekecal celú prestávku a tak sa mi zazdalo, že ju aj naša spoločná konverzácia veľmi potešila. Len tá jedna veta, ktorú mi povedala na privítanie: „ Ja som už myslela, že ty ani nevieš ako sa volám,“ ma strašne moc bolela. Nevedel som si to vysvetliť ale pocit toho, že v tomto svete nie som s Megan kamarát bola taká pre mňa až nepredstaviteľná. V skutočnosti sme totižto trávili spolu veľmi veľa času a vždy keď sa dalo tak som sa jej venoval. Raz som sa ale pri nej dostal do hroznej situácie a to keď som zabudol na jej narodeniny. To ma strašne mrzelo a ten pocit, že som zabudol na 18-tku mojej strašne dobrej kamarátky ma tak mrzela, že sa to nedalo ani popísať. Nemohol som ani pochopiť ako k tomu došlo. Bolo to jednoducho niečo neskutočne trápne a hlúpe. Spomenul som si ako som sa potom snažil to všetko napraviť a pripraviť pre ňu aspoň nejaký darček z hlavy, keď už som to tak pokazil. Dopadlo to nakoniec dobre len som si povedal, že viackrát sa to už nesmie opakovať. To muselo byť po prvý aj poslednýkrát. Strašne som sa hanbil a nevedel sa vôbec nijako obrániť. Teraz ale naspäť ku mne a Lenke. Keď sme išli toho dňa domov tak sa ma spýtala ešte jednu otázku: „Prečo si vlastne išiel za ňou? Celý rok si sa jej absolútne nevenoval a ani si sa nejako o ňu nezaujímal a teraz len tak z ničoho nič prídeš za ňou a rozprávate sa akoby ste boli dávni priatelia. Ja ti skutočne nerozumiem. Chováš sa strašne divne. Hoci ani predtým nebol náš vzťah nejako krásny ale v poslednej dobe je to úplne strašné.“ Ja som samozrejme ničomu z toho čo sa mi snažila povedať nerozumel. Preto som asi povedal tú najväčšiu hlúposť vôbec: „Ako to myslíš, že strašné? Ja ťa predsa mám rád.“ Ona sa na mňa pozrela akoby do nej práve udrel blesk a potom na mňa doslova nakričala: „Ty si ale poriadny idiot! Uvedom si, že ja neviem, či spolu chodíme alebo nie. Ale ak sa ti teda tak strašne páči naša Megan tak prečo nejdeš za ňou?! Ja už idem. Dnes pôjdem domov sama. Uvažuj nad tým, čo som ti povedala.“ Potom sa surovo otočila a odišla preč. Ja som sa za ňou len díval neschopný uveriť vlastným očiam a tomu čo sa práve vlastne stalo. Bolo to jednoducho niečo strašné. S plačom som došiel domov a ľahol si na posteľ. Nikomu som nepovedal ani slovo a uložil sa rovno na spánok. Tej noci som sníval veľmi zle. Mal som sny o tom ako hľadám Lenku v bludisku a ako počujem jej hlas, že ju už nemám rád, lebo neviem ku nej ani nájsť cestu a som strašne neschopný človek. Mal som pocit, že musím s týmto svetom niečo spraviť, lebo všetko je tu také zvláštne.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu