Jediný človek okrem Lenky v škole bol so mnou ešte veľmi dobrý kamarát futbalista a kedysi aj môj spolusediaci – Roman. K nemu som si vzťah ani nemusel obnovovať, lebo ten fungoval ešte aj v skutočnom živote. Keď som bol skutočne nešťastný alebo som mal poriadny problém tak bol to vždy on, kto mi ochotne s čímkoľvek poradil a podržal ma. Častokrát som to potreboval. Niekedy bola jeho pomoc to jediné, čo mi dalo opäť radosť a chuť žiť. Povedal som mu o starostiach, ktoré som práve riešil a on ma samozrejme chápal. „Čo mám prosím ťa robiť?“ spýtal som sa ho. „Ja naozaj neviem prečo včera takto vybuchla. Išlo iba o snahu naviazať priateľstvo. O nič iné.“ „Vieš,“ začal Roman pomaly „muselo to skutočne vyzerať veľmi čudne, keď si chcel hovoriť práve s Megan. Nikdy predtým ste sa nerozprávali a vzťah máte spolu príšerne neutrálny.“ Vtedy som si spomenul na to čo mi povedala: „Ja som si už myslela, že nevieš ani ako sa volám.“ Všetko to dávalo už teraz zmysel. Ako mi Boh ukázal na tých kruhoch. Vzťah ja a Megan nikdy nebol a preto to muselo byť čudné. Začínal som Lenke rozumieť. A ešte o veľa iných problémoch som sa s Romanom porozprával. Okrem iného som mu povedal aj o tej hádke medzi nami dvoma, z ktorej som bohužiaľ nerozumel ani jej zmyslu. Keď ale skončila hodina, Roman bol nútený ísť na tréning a opäť som osamel. Nevedel som vôbec čo mám robiť ale mal som pocit, že dnes sa niečo zaujímavé ešte udeje. A tak sa aj stalo. Keď som dorazil do triedy prišla ku mne Lenka s tým, že sa mi chce za ten včerajšok ospravedlniť. Povedala, že ju to mrzí, lebo vie, že ju mám rád, len je dosť prekvapilo, že sa chcem rozprávať práve s Megan a tak potom vybuchla. Ja som jej ale oponoval, že nie ona ale ja sa jej ospravedlňujem, lebo som to bol ja, kto sa choval ako čistý hlupák. Ona ale na svojom trvala a tak som prijal ale s podmienkou, že aj ona prijme moje. Tak sme sa nakoniec predsa len dohodli. Potom sme išli opäť spolu domov a večer sme ešte zašli na naše obľúbené miesto v parku. Potom som ju už len odprevadil domov, dal jej pusinku na rozlúčenie a keď sa naše ruky rozdelili išli sme každý svojou cestou. Toto bol prvý deň, z ktorého som mal dobrý pocit. Začínal som pomaly chápať rozdiely v mojom novom živote a rozhodol som sa ich akceptovať. Pomaly som už veril, že predsato bude len život, po akom som túžil.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
michellka  4. 6. 2008 09:23
len pusinku boze vy ste daky spomaleny par ae neeee
Napíš svoj komentár