Je zvláštne koľko vecí dokáže povedať jedna jediná fotografia. Fotka človeka, ktorého ste milovali, hoci by to nikdy medzi vami nemohlo fungovať. Ale ona ani ten najmenší kúsok nádeje vo mne nikdy nespálila. Dnes už je všetko iné. No napriek tomu netreba na ľudí, ktorí nám v živote niečo dali zabúdať. Tak ako ja nemôžem zabudnúť na ňu. A takisto nezabudnem na tie najkrajšie narodeniny, ktoré som s ňou prežil. A som rád, že na ne prišla.
V spomienkach vidím seba ako kráčam smerom k nášmu kostolu. Tam sme sa vždy stretávali. Naša evanjelická mládež. Opäť som oslavoval 15 rokov, bolo 19. 7. 2003 a ja som práve vošiel dnu. Moc členov posádky zatiaľ neprišlo. V miestnosti nás bolo asi 6. To mi ale nevadilo. Priniesol som pre všetkých piškótovo-tvarohovú tortu od mojej babky a začali sme oslavovať.
Nálada bola fantastická. V jednom kuse sme sa smiali na zážitkoch každého z nás. Napríklad taký Miro. Na pohľad veľmi čestný, slušný a inteligentný človek. No napriek tomu ma ohúril svojim zážitkom. A veľmi rýchlo nás aj navnadil slovami: „Ja som raz zbúral celú stodolu.“
Nebolo hádam človeka, ktorý by sa nezačal smiať. A všetko to podľa jeho slov začalo tak nevinne.
Počúval som pozorne a nechýbalo veľa, aby som sa nesmial na plné kolo. Podľa všetkého Miro a nejaký jeho kamarát mali v pláne si postaviť si chatu, no potrebovali na to materiál. A dobrácky chalanisko im ukáže starú šopu so slovami: „Kľudne si zoberte odtiaľ. Môžete to aj zbúrať. To už nikomu chýbať nebude.“
Natešení sa pobrali rovno tam. Vzali si sekerky a pustili sa do práce. Začali pomaly narúšať stabilitu budovy. Najprv z jednej strany, no sotva začali z druhej, budova s obrovským rachotom spadla. Ostala po nej hromada dosák. Ale koľko? Miro to povedal jasne: „Čakali sme, že to bude nejakých pár lát, lenže to čo tam ostalo bolo za dve Tatry dreva.“
Neexistovalo, aby som sa nezačal smiať. To nemalo chybu. Všetko to zavŕšila nejaká stará pani, ktorá im za zničenie stodoly začala nadávať. Samozrejme čo čakáte od deciek? Začali sa vyhovárať!
Asi v tom čase prišla aj Janka. Potešil som sa, že prišla na moje narodeniny. Darovala mi korálkový náramok a čokoládu. Veľmi som sa potešil. No ani nie tak darčekom ako jej príchodu. Veľmi rád som ju videl. A keď začala rozprávať ona svoje zážitky, na Mirovu stodolu sme rýchlo zabudli. Janka bola ako dieťa veľký šibal. Liezla po stromoch, po strechách a podobne. A nie vždy všetko dopadlo tak ako chcela. Ako napríklad deň, keď sa jej podarilo vyliezť na orgován. Ako? Veľmi jednoducho.
Ako som už spomínal. Bola veľmi živá a skoro ako chlapec. S kamarátkami si chceli hádzať loptu na strome. A ten orgován bol veľmi pekný. Ona samozrejme ako veľký šikula chcela ukázať, že sa to dá a netrvalo dlho, už bola na kríčku. Kamarátky sa nedali zahanbiť a čoskoro už orgován zdobili tri mladé slečny. A práve tá lopta spôsobila Janke nezabudnuteľný zážitok. Kamarátka jej ju totiž v jednej chvíli hodila v čase, keď nedávala pozor. Tá ju trafila rovno do hlavy a Janka spadla dolu. Ale ako. Podľa jej slov mal ten orgován dva kmene. A ona sa samozrejme musela zaseknúť rovno medzi ne. Podobne to dopadlo počas jej lezenia na stromy. A navyše v sukni. Opäť nejako stratila rovnováhu, no tento raz ju nejaký malý konárik za tú sukňu zachytil a priamo nad žihľavou. Samozrejme, že nakoniec padnúť musela. Šikovné dievča. Ja som moc takýchto zážitkov nemal, ale pokúsil som sa tiež atmosféru niečím vylepšiť. Pamätám sa, že toho dňa sme sa nasmiali najviac v živote. Keď som sa vrátil domov, nedalo mi to. Musel som jej ešte zavolať a za všetko poďakovať. Vytočil som jej číslo a nasledoval rozhovor, ktorý nikdy nepustím z hlavy:
„Prosím?“
„Ahoj Janka.“ Pozdravil som ju
„No Vladko. Čože by si ešte rád? Však sme sa rozlúčili, tortu si dali, poblahoželali, čo si zase míňaš kredit?“
To už bola celá ona. Vždy úžasne milá. A ja som jej povedal niečo, na čo nikdy nezabudnem: „Jani, chcel som ti len poďakovať za to, že si tu vždy pre mňa bola, že si sa zastavila dnes a oslávila moje narodeniny. Mám ťa veľmi rád.“
„Aj ja ťa mám rada Vladko. Bolo nám fajn. Ale kvôli tomu si nemusíš míňať kredit. Však sa zase uvidíme.“
„Ja viem. Už sa neviem dočkať.“ pri tejto vete som sa usmieval a rozlúčil sa.
Lenže s tou fotkou sa spája ešte oveľa viac. Príbeh sa nekončí. Naopak. O pár dní neskôr som odišiel do jazykového tábora, kde som strávil dva týždne. Vrátil som sa až začiatkom augusta. Samozrejme som bol hneď zvedavý na novinky z domova. Lenže jedna jediná zlá správa dokázala zatieniť všetky pekné zážitky a všetku radosť z leta, ktorú som prežíval. Pamätám si na to úplne presne. Babka si ma zavolala do obývačky s tým, že mi musí niečo oznámiť. Už keď mi povedala, aby som si sadol som cítil, že ide o niečo vážne. No neveril som, že to bude až tak zlé. Hneď ako mi to dopovedala sa mi zrútil celý svet. Janka 2 dni pred mojim návratom zomrela.
Nevládal som hovoriť, nevládal som jesť, nie to ešte niečo iné. Len som nemo sedel v izbe a hľadel do stien. Nemohol som tomu uveriť. Človek, ktorý sa pred dvoma týždňami smial, zabával a jedol tortu bol zrazu mŕtvy. Moja najlepšia kamarátka. Nevedel som si to vysvetliť. Ničomu som nerozumel. Nakoľko mala toho dňa pohreb, kúpil som si čierny oblek a išiel sa s ňou naposledy rozlúčiť.
Počas pohrebu som nevyronil ani jednu slzu. Nič zo mňa nešlo. V ruke som zvieral náramok, ktorý mi darovala ako symbol jej prítomnosti. Akoby som veril, že silným stískaním ju privolám späť. No nestalo sa tak. Truhla sa neotvorila a Janka z nej nevyšla s tým svojim krásnym úsmevom. Janka bola mŕtva. Viem, že som nejako všetko bez sĺz zvládol, no čo sa potom stalo už skutočne neviem.
Spomínam si, že zdvihli truhlu a pomaly ju začali prenášať so slovami, že bude pochovaná. Neviem čo sa vtedy stalo, ale akoby sa vo mne všetko dovtedy nakopené zlomilo a pustil som sa do plaču. Plakal som na ulici a nikto nebol schopný ma utíšiť. Podľa babkiných slov som kričal Jankine meno, silno nariekal a objímal strom, akoby to bola ona. Ja si to už nepamätám. Viem len, že jej smrť ma hlboko zasiahla a zabolela. A pohľad ako nesú jej truhlu so slovami, že ju idú pochovať mám pred očami dodnes.
Takto vyhasol mladý život jednej z najúžasnejších osôb v mojom živote. Ostala mi po nej len tá fotka na stole, darovaný náramok a lapač snov, ktorý som jej chcel darovať ja. Nikdy na ňu nezabudnem. Bola výnimočný človek a keď som ju potreboval, bola tu. Dnes sa už nehanbím priznať, že som ju ľúbil. Možno som jej to mal povedať aj za čias, keď žila. Len nikdy mi tie slová nevyšli z úst. Bol som naučený, že tie slová netreba hovoriť často. Ona si ich ale zaslúžila.
Vezmem si fotku do rúk a ešte raz sa na ňu pozriem. Pohladím Jankinu tvár a usmejem sa. Viem, že je stále pri mne. Jej známi mi vravia, že ma mala veľmi rada. A často o mne rozprávala. Dúfam, že raz budem môcť aj ja rozprávať o nej. Aby všetci mali možnosť poznať človeka, ktorý navždy zmenil môj život. Janku. A nech už je jej duša kdekoľvek, dúfam, že jej je dobre.
Položím fotku na stôl a cítim ako ma zmáhajú driemoty. Spomienky niekedy dokážu skutočne unaviť človeka. No pritom si rád zaspomína na staré časy a starých priateľov. Ja takisto. Keď si vybavujem krásne momenty môjho života, je mi lepšie. A či mi chýba? Veľmi. Každý deň na ňu myslím a vravím si, keby tu tak ešte bola a vrátila sa. Ale ona sa už nevráti. Treba si len uchovať v pamäti všetko čo mi do života dala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lenuska175
12. 4.apríla 2010 19:16
:/ To je ten,čo si mi na fb či kde posielal,že? Je krásne napísaný..
Napíš svoj komentár