"Už budem musieť ísť." povedala nie moc príjemným hlasom Martina Jurovi, v momente ako sa jej znovu pokúsil rozopnúť podprsenku. Ten si zrejme konečne uvedomil celú situáciu a pokúšal sa to ešte nejako zachrániť, no už bolo neskoro. Martina bola čoskoro obutá, oblečená a preč. S pohľadom na zatvorené dvere z neho vyšlo: "Prepáč mi." Vrátil sa do izby a premýšľal nad všetkým čo sa práve stalo. Čo to do neho vošlo? Prečo sa ju pokúsil vlastne zviesť? Čo čakal? Že po ňom skočí a užije si príjemný sex s dievčaťom, ktoré ho priťahovalo? Nevedel si odpovedať ani na jednu z otázok. Proste to skúsil, a dopadlo to zle.
Na druhý deň stál pri dverách jej domu, no nikto mu neotváral. Až na tretí pokus dvere otvorila Matina mama a povedala, že Martina za ním dole nepôjde, lebo sa učí a nechce byť rušená.
"Ach tak." vyšlo z Jura prikyvujúc. Môžete jej prosím vás dať odo mňa toto?" pričom v rukách držal list zložený v obálke.
"Iste, dám jej to." povedala pomaly a dvere sa následne zavreli. Martinu od toho dňa viac nevidel. Až raz.
2011
"Šťastnú Veľkú noc babka." povedal Juraj babke a pomaly sa uvelebil v kresle jej obývačky. Akosi už strácal pojem o čase. Mal skoro 23 rokov, časť dlhého života za sebou, pár škôl, pár zamestnaní. Skúsenosti sa na neho už nejaké stihli nalepiť. Prešiel do kuchyne, vypil pohár mlieka, následne sa obul a vyšiel von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Prechádzky po okolí babkinho dvora mal rád. Vždy ho nabudili na príjemné spomienky. Odrazu však postrehol, že k susednému domu sa pristavuje akési auto. Vystúpil z neho mladý muž a jedna žena. Chvíľku sa na ňu pozeral a mal pocit, že ju pozná. Odrazu prehovorila a ten hlas spoznal na sto percent. "Maťa?"
Na chvíľku zdvihla tvár, no sotva zočila Jura, jej pohľad znovu zamieril k pravdepodobne manželovi a malému dievčaťu, ktoré sedelo na zadnom sedadle. Muž zatiaľ zazvonil zvonček pri bránke. Chvíľku sa nič nedialo, no čoskoro vyšla von Matina mama a s úsmevom svoju dcéru a ostatných privítala. Juraj jej zakýval, a pozdravila i jeho. Následne všetci zmizli v dome.
Juraj ostal ešte chvíľku stáť pred bránkou domu, kde kedysi trávil čas so svojou dobrou kamarátkou Martinou, no už ani nevedel, či medzi nimi ešte niečo ostalo. Po tej udalosti pred deviatimi rokmi sa nevideli a Juraj mal pocit, že ju to už ani nezaujíma. Jeden pre druhého prestali existovať. A presne tak vyzeralo aj to dnešné jej privítanie. Absolútny chlad. Prešiel ešte kúsok ďalej, no napriek tomu sa jeho pohľad neustále vracal späť k domu. Chcel Martinu vidieť. Povedať jej mnoho nových vecí, ktoré sa udiali a hlavne konečne uzavrieť to, čo sa vtedy zomlelo. Teraz, keď ju videl sa v ňom všetko opätovne otvorilo ako staré rany.
"Ahoj Juraj." ozvalo sa odrazu. Otočil sa za hlasom, no nebola to Martina. Bola to jej mama.
"Och, dobrý deň prajem aj ja pani Hudecová. Príjemné prežitie veľkonočných sviatkov Vám prajem."
"Vďaka ti. Môžem sa ťa na niečo opýtať?"
"Iste, prosím." odvetil jej.
"Vieš, prekvapilo ma, že Martina ťa absolútne neprivítala a pritom ste sa toľko nevideli. A keď som sa jej ja spýtala na teba, tak mi povedala, že vy dvaja si už nemáte čo povedať. Nechceš mi niečo k tomu povedať ty?"
"No, popravde si myslím, že toto je hlavne naša osobná vec. Možno je niekedy niektoré veci lepšie nevedieť. Možno by vám ublížilo, keby vám poviem pravdu. Ale jedno snáď by som mohol. Všetko som sa pokúsil odčiniť tým listom, ktorý som Vám vtedy pred deviatimi rokmi dal a poprosil Vás, aby ste jej ho dali. Ale asi ho nikdy neprečítala. Možno ho roztrhala, sotva ste zavreli dvere."
Pani Hudecová chápavo prikývla a potom povedala. "To ti žiaľ povedať nemôžem. Nechceš ísť predsa len ďalej? Možno by sa to všetko zlepšilo, keby sa jeden na druhého pozeráte."
"Ja neviem. Možno keby Maťa chcela. Ale vnucovať sa nechcem."
Vtedy ako na zavolanie Martina vyšla von a povedala: "Mami, kde si toľko, už..." no vetu nedokončila. Miesto toho sa pozrela na Juraja. Ten po chvíli narušil ticho. "Ahoj."
"Ahoj." znela odpoveď a potom sa opäť venovala mame "Mami, čakáme ťa vnútri. Tak už poď."
Skôr, než však stihla čokoľvek odpovedať, Juraj ju predbehol. "Mati, musíme sa porozprávať. Potrebujem ti pár vecí vysvetliť."
"Nemáš čo. My dvaja si už nemáme nikdy čo povedať."
"Možno máme. Prosím ťa, daj mi šancu."
Martina chcela opäť namietať, no potom prehovorila pani Hudecová. "Venuj mu predsa pár minút. Možno je to naozaj dôležité."
Martina vyzerala, že sa pokúsi ešte odporovať, no nakoniec to vzdala. Prikývla a potom povedala: "Dávam mu 10 minút. Potom sa už naše cesty ale nespoja.
Juraj prikývol, na čo pani Hudecová vošla do domu a Martina sa k nemu postavila z prekríženými rukami na prsiach. "Tak o čom si chcel hovoriť?"
Pár sekúnd ostal Juraj úplne ticho, no potom sa spýtal: "Tvoja rodina?"
Martina prikývla a potom povedala: "Áno. Môj manžel a trojročná dcéra. Ešte niečo?"
"Vyzeráte spolu fajn."
"Ďakujem."
"Pozri Mati, nebudem nič predstierať. Deväť rokov uplynulo ako voda od toho posledného stretnutia a obaja vieme čo sa stalo. Miliónkrát som sa ti za to všetko pokúsil ospravedlniť. Lenže nikdy som nedostal šancu ti povedať ani slovo. Venoval som ti jeden dopis. Doteraz neviem či si ho vôbec čítala..."
"Čítala." vyšlo odrazu z nej a Juraj spozornel. Keď Martina videla, že ho mierne prekvapila, pokračovala: "Bola som minimálne zvedavá čo mi budeš chcieť povedať. Malo to zmysel, ale ako ospravedlnenie to neznelo. Skôr ako obhajovanie svojho činu. Vysvetľoval si mi čo sa v tebe dialo, miesto toho, aby si chlapsky priznal, že si ma chcel len pretiahnuť a sralo ťa, že ti to nevyšlo."
Jurajovi odrazu došli slová. Akoby ani nevedel ako sa volá. Jediné na čo sa zmohol boli slová, ktoré kedysi venoval zavretým dverám. "Prepáč mi."
Martina chvíľku váhala, no potom ostala stále tvrdá: "Myslíš, že po deviatich rokoch bude mať takéto slovo ešte váhu?"
"Nemyslím si. Len som ti to chcel povedať. Mrzí ma to, o čo som sa pokúsil. Mal som ti to povedať ešte vtedy. No kým som to stihol, bola si preč. A ja som sa mohol od hanby nad svojim konaním prepadnúť."
Martina sa konečne pozrela trošku uvoľnenejšie a nakoniec povedala: "Juro. Nevyčítaj si už nič. Stalo sa. Nič sa tým nezmení. Odpustila som ti to už vtedy. Ale nechcem sa znovu s tebou ocitnúť v podobnej situácii. Nepotrebujem, aby si ma znova skúšal zvádzať. A bála som sa, že to skúsiš znovu. A stále vo mne ten pocit, že to raz spravíš znovu ostal."
"Keby sa to dalo zmeniť, nespravil by som to. Ani vtedy, ani nikdy inokedy." vyšlo z Jura a urobil krok k nej. Martina naopak o krok ustúpila. Juraj jej vtedy venoval svoje posledné slová: "Bol to len štrnásťročný pubertálny prešľap. Už nikdy by som sa tak nezachoval."
Martina chvíľku ešte váhala, no napokon Juraja objala a povedala: "Nič sa nestalo. Už je to za nami. Už to dávno skončilo." Jurovi sa do očí vohnali slzy. Odrazu ani nevedel ako Martinu zľahka objal a rozplakal sa ako dieťa. Tak dlho tých pár slov potreboval počuť. Čakal na ne 9 rokov. No nakoniec uveril, že dostal možno svoju najvzácnejšiu druhú šancu. Deväťročná kapitola chladu konečne skončila.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
natuska6262
26. 5.mája 2011 21:48
pútavý článok ...to je skutočnosť ,alebo ?
Napíš svoj komentár