Láska Nemá Kompas (25. Kapitola) - Výčitky Svedomia

Robo mlčky ležal na svojej posteli v cele. Doktor mu oznámil, že jeho zdravotný stav sa nelepší a je možné, že ho budú musieť odviesť do nemocnice. Ten však iba rukou mávol a ďalej hľadel do stropu. Jemu bolo už všetko jedno. Takto ho uväzniť. A pre nič. Načo mu bol takýto život? Aký malo zmysel tráviť 7 rokov v base a navyše celkom nevinne? Z myšlienok ho vytrhol akýsi hlas. „Robo Zachar! Máte tu návštevu!“ To ho celkom prekvapilo a k jeho cele sa postavili Eva s Erikou, ktorá mala ešte stále červené oči. Robo si to hneď všimol a hneď na to zareagoval: „Ahojte. Eri, čo sa ti stalo? Kto ťa zbil?“ Erika to počúvala so slzami v očiach a pochopila, že toto je skutočná priateľská tvár, ktorú tak hlboko pomáhala udupať. Nemohla zniesť ten pohľad a oči jej znovu začali púšťať nové slzy. To už Roba zarazilo a znovu sa opýtal: „Kto ti ublížil? Povedz mi to.“ A tak Erika musela Robovi znovu vyrozprávať krutý príbeh o tom, ako sa jej Martin odvďačil za jej lásku. Podrobne mu vysvetlila, čo sa stalo tej noci po jeho súdnom procese až po ráno, keď si našla odkaz na zrkadle. Hneď ako to dopovedala, Robo padol na kolená a hlava mu ovisla. Vnútro ho začalo zožierať. Cítil sa tak vinný za svoju neschopnosť ochrany Eriky, že nevládal ani hlavu zdvihnúť a nie to ešte vstať. Ostal na kolenách a z očí mu začali pomaly tiecť slzy. Eva si ich všimla a hneď mu povedala, nakoľko tušila, čo mu skrslo v hlave: „Robi, nie je to tvoja vina. Nemôžeš za to.“ „Ale môžem Evi. Môžem za to plnohodnotne. Mal som ju ochrániť a nedovoliť tomu svinarovi, aby ma sem zavrel a aby si so mnou mohol robiť čo chce. Odpusť Eri. Prosím ťa odpusť mi to.“ Tá bola z Robovej reakcie strašne vydesená: „Ja sa na teba nehnevám Robi. Ty za to nemôžeš. Mala som ti vtedy veriť. Prosím ťa. Neboj sa. Dostaneme ťa odtiaľto nejako. Niečo už vymyslíme. Pôjdem podať novú výpoveď.“ „To nemá cenu.“ Povedal zo slzami Robo. „Už je všetko jedno. Ja som na tomto svete strašne sklamal. Sklamal som vás všetkých a nezaslúžim si to, aby som viacej žil. Nie. Ja už naozaj nechcem žiť. Nepotrebujem to. Je to všetko nanič, keď je človek bezmocný. Nenávidím sa.“ Eva sa pozrela s trpkým pohľadom na Eriku a naznačila jej, že už je čas ísť. Robo im zakýval a znovu si ľahol na posteľ dívajúc sa pritom do stropu. Roman sa ho snažil upokojiť, no vôbec sa mu to nedarilo. Robova myšlienka o tom, že nechce ďalej žiť vyšla úprimne z jeho srdca. Keď Eva s Erikou vyšli von, prehovorila Eva konečne: „Vidíš sama v akom je stave. Bojím sa o neho. Doktor mi povedal, že stráca chuť žiť a ak to bude pokračovať, nezachránia ho. Nedonútia ho zostať tu, keď jeho duša bude chcieť voľnosť. Nezabránime tomu.“ Erika smutne odišla domov a rozhodla sa poriadne si pospať. Musela niečo spraviť. O niekoľko týždňom sa vsšak zobudila s tým, že okamžite letela na záchod a bola nútená vracať. Zavolala Eve a povedala jej o tom, no tá jej povedala, aby sa tým neznepokojovala, že občas sa to stáva. Situácia sa avšak začala opakovať každý deň. Erike začínalo byť po dvoch mesiacoch tak zle, že si uvedomila, čo sa mohlo v deň ich oslavy vlastne stať. Nechcela tomu ale veriť. To je predsa nemožné.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu