Láska Nemá Kompas (26. Kapitola) - Tehotná

Eva mohla Erike poradiť len jediné možné riešenie. Zájsť ku gynekológovi a nechať sa vyšetriť. Erike bolo jasné, že nemá na výber. Sama tam ale ísť nechcela. Preto sa spýtala Evy, či by nešla s ňou. Facka, ktorú jej Erika naposledy zavesila už dávno prestala bolieť. Teraz sa jej snažila pomôcť ako to len šlo. Nakoniec situácia už bola sama o sebe dosť vážna a nechcela jej to robiť ešte horšie. Erika išla na vyšetrenie veľmi nerada a strašne sa bála. Vôbec si nevedela predstaviť ako to vysvetlí rodičom. Situácia, že by povedala: Ahoj mami. Musím ti povedať, že som otehotnela s chalanom, ktorý ma len využil. jej prišla absolútne nemožná. Mala strach z reakcie a rovnako aj zo správy gynekológa. Keď prišla na radu, vošla dnu, no Eva s ňou ísť nemohla. Tá ostala vonku a čakala, kedy jej Erika donesie správu. Nakoniec sa predsa len dočkala. Erika vyšla von a zo slzami v očiach padla Eve do náručia. „Čakám dieťa Evi. Vôbec neviem čo teraz robiť. Som v druhom mesiaci.“ Eva začínala mať už o Eriku a rovnako aj o Roba, ktorý sa medzitým dostal už do nemocnice skutočné obavy. Bolo toho akosi priveľa naraz. Musela však Erike povedať aj pravdu o zdravotnom stave jeho kamaráta. To už Eriku skoro položilo. Sadla si na lavičku a začala nahlas uvažovať: „Čo budem teraz robiť? Môžem sa o to malé vôbec postarať? Ako budú reagovať rodičia? A čo Robo?“ Eva videla, že jej to už prerastá cez hlavu, nuž si k nej prisadla a ruku jej dala okolo pliec. „Neboj sa. Podľa mňa by si si to dieťatko mala nechať. Vieš, je to život. A ten by si nemala brať.“ Odrazu však zvážnela. „Čo ale s Robom skutočne neviem, lebo ten je na tom zdravotne skutočne moc zle. Možno tu už zajtra nebude. Myslím, že by sme ho mali ísť pozrieť. Nechcela by som žiť s pocitom, že som sa s ním ani nerozlúčila. Čo myslíš?“ Erike tieklo z očí toľko sĺz, že by sa zmestili do veľkého hrnca. Objala ale Evu a odpovedala jej: „Mrzí ma to ako som sa správala. Je to všetko len moja vina. Zabila som Robina, ktorý bol taký zlatý chalan. Vždy mi chcel len dobre. Ja som ho zabila.“ Eva ju tíšila a odpovedala jej: „Nezabila si ho zlatko. Nezabila. Nemôžeš za to. Bola si len zaslepená a celkom si sa zabudla dívať okolo. Videla si len Martina a všetko ostané bolo pre teba prázdno. To sa môže stať každému. Nemusíš si to už toľko vyčítať.“ Usmiala sa, pomohla jej vstať a potom povedala: „Poďme radšej pozrieť Roba, lebo jeho stav je skutočne vážny a čo je najhoršie, on nechce pre seba urobiť nič. Jeho telo sa vôbec nesnaží zachrániť. So smrťou je už zmierený. Nespravodlivé odsúdenie a rovnako aj tvoje problémy mu zlomili srdce. Poď.“ A pomaly opustili polikliniku. Odtiaľ prešli na autobusovú zastávku a začali čakať na autobus. Ten dorazil asi za 5 minút a kúpili si lístok ku nemocnici.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu