Láska Nemá Kompas - Prológ

Bolo to normálne sobotňajšie ráno. V malej dedinke v Nitranskom okrese práve odbilo deväť hodín. Pre Eriku to bol signál toho, že je treba vstávať. Bola to asi 66-ročná babička a starala sa o svoje tínejdžerské vnúčata nakoľko rodičia mávali aj cez víkend pracovné jednania. Tí boli vkuse niekde. Deti potom ostávali vždy u babky. Rodičov nevideli skoro nikdy. Stále pracovali a to od rána až do večera. Následky boli tie, že sa vracali často až v noci. Erika mala deti naozaj rada. V jej rodinnom dome to pre deti pôsobilo oveľa príjemnejšie než byť samé doma bez rodičov a celý deň sa hlavne nudiť.Rovnako aj deti mali radi ju. Simona bola šestnásťročná dievčina s krásnými rovnými čiernymi vlasmi. Nikdy si ich nemusela žehliť. Chalana ešte nemala a popravde nikdy ani nad tým zaľúbiť sa poriadne nerozmýšľala. Mala príjemné modré oči, z ktorých každý cítil dobro a nech prišla kdekoľvek, vždy dokázala urobiť poriadny dojem na ľudí. Jej sestra Júlia bola trochu odlišná. Bola to vysoká devätnásťročná kočka, ktorá si z chalanov mohla vyberať. Denne ju chcelo zbaliť aspoň šesť chalanov. Šaleli pre jej nádherne vypracovanú postavu a jej dlhé kučeravé ryšavé vlasy, ktoré ale nenávidela. Vkuse si ich žehlila a závidela Simone tie jej čierne. Napriek tomu prekypovali ale silnou sesterskou láskou a jedna by na tú druhú nikdy nedopustila. Možno to bola aj Erikina zásluha, lebo bola to ona, kto ich vlastne od škôlky vychovával. Učila ich životu a správaniu aké poznala ona. Vedela, že byť správny, dobrý a čestný sa vždy vypláca. Toto ráno bolo ako každé iné. Erika pripravila pre slečny raňajky a ony zatiaľ poupratovali v dome lebo vedeli, že babka ešte bude robiť na záhradke. Preto ju chceli nejako potešiť. Na raňajky bývali väčšinou podobné veci. Buďto párky, chlieb s lekvárom alebo šunkou alebo rovnako si dievčatá mohli otvoriť nejaký ten jogurt. Na raňajkách ale nikdy nesmel chýbať teplý čaj. Vždy raňajkovali takto v trojici. Dedka deti nikdy nepoznali. Babka im vždy hovorila, že odišiel už dávno preč a nevie čo sa s ním stalo. Nikto nevie, či je ešte nažive. Deti sa odvtedy na neho viac nepýtali. Tohto rána ale Simonka objavila na povale krabicu so starými fotkami. Dievčatá vedeli, že na povalu im babka zakázala prístup, aby sa im niečo nestalo. Pre dievčatá ale vždy pôsobila veľmi tajomne a vedeli tam nájsť toľko zvláštnych vecí, ktoré ich jednoducho fascinovali. Tak aj dnes. Simonka zobrala krabicu dole a spolu s Júliou si ich prezerali. Samozrejme na nich spoznali svoju babku Eriku a rovnako aj ich krstnú mamu Lenku ale postupne sa dopracovávali k ľuďom, ktorí im nič nehovorili. Zrazu ich pohľad padol na fotku, kde bola ich babka Erika s nejakým chalanom a držali sa spolu okolo ramien. V tom momente ich obe napadla jedna a tá istá myšlienka. Toto môže byť ich dedko za mlada. Musia sa spýtať babky. Tá bola zrovna pri umývaní riadov. Simonka ju poťukala po pleci a keď sa k nej otočila spustila: „Babi, na povale sme našli nejaké staré fotky a medzi nimi aj jednu, kde si ty a nejaký mladý chalan. Nebol to vtedy náhodou náš dedko?“ Babka namiesto odpovede sa pozrela na fotku a na toho mladého chlalana a pustila sa do plaču. Akoby to v nej niečo prebudilo. „Babi čo ti je?“ spýtala sa jej Simonka a dala Júlii znamenie aby aj ona prišla. Vtedy už Erika plakala úplne. Sadla si preto radšej za stôl. Júlia jej ochotne podala vreckovku a keď sa Erika ako-tak ukľudnila spýtala sa: „Prečo ma musíte dievčatá takto trápiť?“ „My sme nechceli babi,“ dodala na ospravedlnenie Simonka, „len sme chceli vedieť, ako náš dedko vyzeral a keď vyzeráte tu spolu tak šťastne tak nás napadlo, že by to mohol byť on.“ Erika chvíľu váhala, no potom povedala: „Jáj dievčatá. Príbeh o tomto človeku som nerozprávala už 46 rokov. Patrí medzi spomienky, ktoré si veľmi veľmi nerada vybavujem. Tým nechcem povedať, že to bol zlý človek. Mala som ho naopak veľmi rada. Bol ako anjel, ktorý mi bol z neba zoslaný. Škoda len, že je už asi 40 rokov mŕtvy.“ „Čo sa mu stalo babi?“ opýtala sa Júlia. Nakoľko Erika videla, že bude musieť dievčatám predsa len vyjaviť celú pravdu povedala: „Tak dobre dievčatá. Sadnite si a ja vám porozprávam celý náš smutný príbeh. Začalo sa to takto:
Vtedy soma mala 20 rokov a tento chalan - Robo bol naozaj priateľ, akého človek pozná málokedy. Záležalo mu na tom, aby som sa v živote mala čo najlepšie. Vždy keď vedel mi pomohol a snažil sa mi dať úsmev na tvár. Situáciu, žeby odmietol niečo si hádam ani nepamätám. Bol to mladý vtedy 22 ročný chalan, ktorý miloval život, vážil si svojich priateľov a urobil by pre nich prvé aj posledné. Vždy na rukách nosil náramky a na tvári vždy milý a priateľský úsmev. Všetko to dotvárali jeho dobrádcke zelené oči, z ktorých vyžarovalo toľko citu, žeby tomu snáď ani nikto neveril. Bola som s ním skutočne vždy za dobre,“ povedala Erika. „Nikdy som nemala pocit, že mi chcel ublížiť a rovnako to platilo aj opačne. Vždy veril, že budeme spolu chodiť,“ povedala Erika a pri tejto spomienke sa usmiala. „Jednoducho taký zlatý chalan. Vždy ma bol odprevadiť domov a keď hovoril o človeku v dobrom tak niekedy mal z neho človek pocit, že až preháňal. Zvláštne ale je, že tak ako to povedal to skutočne aj myslel.“ Deti a Eriku odrazu pohltila atmosféra tohto príbehu natoľko, že sa cítili skutočne niekedy v babičkinom čase, keď bola mladá ako ony dve a videli jej priateľov Roba, krstnú mamu Lenku a možno aj dedka. Babička sa tak pohrúžila do svojich spomienok, že všetci traja už boli 46 rokov dozadu a prežívali babkine destvo.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu