Mŕtve, a pritom tak živé!

Ladce veru krásna dedinka. Ľudia si v nej žili svoj spokojný život, ktorý im robil radosť. Dokázali sa tešiť z maličkostí. Pivo aj nealko bolo veľmi lacné a v dedinke boli ľudia spokojní. Teda väčšinou a hlavne tí starší. Mladým občas tento život nevyhovoval. Ako aj Milanovi. Ten sníval len o tom, že odíde do Bratislavy a bude z neho slávna osobnosť. Plány sa mu ale rúcali jeden za druhým. Rodičia boli na tom biedne. Zarobili ledva toľko, že sa im podarilo prežiť. Milan to chcel zmeniť. Chcel, aby jeho rodina mohla žiť lepšie. Preto sa snažil chopiť každej šance zarobiť si čo len tie najmenšie peniaze na to, aby sa mohol dostať niekam ďalej. Šetril ako blázon. Všetky peniaze, ktoré zarobil na brigádach, či dostal ako vreckové ušetril na svoju cestu do mesta. Videl v tom záchranu svojej rodiny.

Jedného dňa to predsa len prišlo. Milan vzal všetky svoje peniaze, nechal rodičom list na rozlúčku a pobral sa na vlak do mesta. Musel prejsť najprv autobusom do Púchova, a až tam nastúpil na vlak, ktorý smeroval na Bratislavu. Usadil sa vo svojom kupé a čakal, kým sa vlak pohne. Medzitým do kupé nastúpili ďalšie dve mladé ženy. Jedna mala príjemnú usmievavú tvár, na očiach okrúhle okuliare a svoje hnedé vlasy zviazané do copu. Tá druhá bola mladá kučeravá študentka a tiež sa hlavne usmievala. Sadli si vedľa seba a pozdravili Milana. On im odzdravil a pozeral smerom do okna.

Odrazu sa tá mladšia spýtala: "Ako sa voláš? Mám dojem, že som ťa už niekde videla. Nie si z Ladiec?"
"Áno. Cestujem do Bratislavy. Volám sa Milan. A vy?
"Tykaj mi. Nakoniec ešte nemám ani 20. Volám sa Martina. A toto je moja kamarátka Janka. Tiež je z Ladiec. A na čo cestuješ do Bratislavy?"
"Chcem si skúsiť zarobiť nejaké peniaze, nájsť si poriadne zamestananie a potom odísť s rodičmi niekam, kde sa dá normálne žiť. Chcem im pomôcť."
Martina aj Janka sa na seba zamyslene pozreli. "To je od teba milé. Koľko máš vlastne rokov?"
"Už 21." odpovedal Milan. Vtedy sa vlak pohol.

Martina, Janka a Milan strávili vo vlaku spolu nejakú tú chvíľu. Blížila sa Trenčianska Teplá. Janka sa ho odrazu opýtala: "A vedia tvoji rodičia vôbec, že cestuješ niekam preč?"
"Nie. Odišiel som tajne. Myslím, že to bude tak lepšie."
"Ale to nie je správne. Myslím, že tvoji rodičia majú právo vedieť, kam si sa vybral. Je to voči nim fér. Nemyslíš?"
"Odradili by ma. A ja by som už nikdy nemohol odísť."
"Pozri." povedala Martina a chytila ho za ruku. "Občas nám všetkým asi rodičia lezú na nervy, ale pritom môžeme byť radi, že ich máme. Lebo bez nich by sme boli skutočne sami." Zvesila si vtedy z krku svoju striekbornú retiazku a dala mu ju do ruky. Potom pokračovala "Neurob tú chybu, čo robí väčšina ľudí. Myslí si, že všetko bude v meste vynikajúce. Lenže častokrát ich čaká niečo úplne iné. A už sa nemôžu dostať späť. Vráť sa radšej. Možno to bude lepšie." Milan prikývol a Martina mu dala na líce pusu. Vystúpil teda z vlaku a kúpil si lístok autobusom naspäť do Ladiec.

Rodičia boli veľmi radi, keď sa im syn vrátil. Keď im ale opísal svoj zážitok z cestovania a predstavil im obe dievčatá, tí len prekvapene pozerali. No nepovedali synovi nič. Ten však chcel vidieť znovu Martinu. A nakoľko mu povedala, že je z Ladiec, rodičia mu sľúbili, že za ňou zájdu. Veľmi sa tej noci tešil. Retiazku si zavesil na krk a zaspal hlbokým spánkom.

Ráno vstal a tešil sa na návštevu Martiny. Rodičia ale zamierili na cintorín. Spýtal sa ich, čo tam budú robiť, no oni neodpovedali. Miesto toho zastali pred jedným pomníkom, na ktorom bola zverejnená fotka nešťastnej dievčiny. Bola to ona. Martina. Narodila sa roku 1980 a roku 1998 zomrela. Rodičia mu povedali, že sa vracala večer domov z diskotéky a na ceste ju zrazil vodič kamiónu. Neprežila to. To nebolo možné. Veď sa s ňou rozprával. A druhá osoba, ktorá s ním sedela vo vlaku bola takisto mŕtva. Tá zomrela o 5 rokov neskôr. Nedávalo to zmysel. Ale nevymyslel si to. Boli to ony. Obe. Presne tak ako ich videl.

Dlho Milan ešte rozmýšľal nad týmto zážitkom. Nemohol ho pustiť z hlavy. Možno mu zjavenia tých dievčat chceli pomôcť. Ostala mu len tá retiazka ako dôkaz, že si to celé nevymyslel. Nikomu o tom ale nehovoril. Ostalo to jeho večné a krásne tajomstvo.

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu