Dnešný deň bol úplne skvelý. Po troch týždňoch som sa konečne videl so svojimi naj kamoškami. Vyrazili sme si von, sadli si do pekného podniku, kúpili si niečo nealkoholické na pitie.
Začalo to rozoberaním zážitkov z minulých týždňov a odrazu sa to stalo. Jednej z kamošiek zazvonil telefón. Bol to jej frajer, ktorý mal prísť za nami. Je pravda, že už dávno som zmierený s ich spoločnou láskou a už to nie sú časy, ako keď som písal blogy ako - ŠACHOVNICA alebo ČO JE FÉR?. To je už všetko za mnou a ja som odvtedy veľa vecí prežil. Je to už viac ako rok a myslel som, že všetko to zvládnem.
To bol vám ale omyl. Už po jeho príchode sa vo mne niečo zavrela. To spontánne rozprávanie zrazu zmizlo, ostal som skoro úplne ticho a odpovedal som jedným slovom a nikdy nie viac ako bolo treba. Cítil som sa blbo už kvôli babám, no spomienky, ktoré neboli veľmi priaznivé s jej chalanom akosi opäť vytvorili tú neviditeľnú bariéru, cez ktorú nedokážem prejsť. Snažím sa o to, no nemôžem sa prekonať. Proste tam z nejakého dôvodu (hoci som sa so všetkým už niekedy v marci zmieril) tá bariéra nekomunikácie a uzavretia pred ním ostala. Bolo mi fakt hrozne, že som tým pokazil celý večer, ale nešlo to.
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
srdce1357
1. 11.novembra 2008 22:53
niekedy je to ťažké, stalo sa
2
Tak myslim, ze je to uplne normalne, mozes si mysliet, ze si sa z toho dostal a aj si sa z toho dostat mohol, ale spomienky tu su vzdy a nikto nemoze ocakavat, ze to len tak zmizne
3
hmm...viem si dokonale predstaviť tú situáciu a som si istý, že keby aj neviem koľko času prešlo, tak by to dopadlo asi tak ako v tvojom prípade alebo omnoho horšie...
Napíš svoj komentár