R.N.D. - 1. Časť

Aké bolo len nádherné ráno v Trenčíne. Slnko práve vychádzalo spoza hôr a svojimi žiarivými lúčmi všetko krásne osvietilo. Rovnako ale aj zobúdzalo mladých poprázdninových sedmospáčov, ktorí boli cez júl a august zvyknutí vyvaľovať sa so svojimi snami v posteli aspoň do deviatej. Tie časy ale skončili. Čo nám oznamuje druhý september? Začína škola. Medzi takýchto ľudí rozhodne patri aj mladý šestnásťročný Roman Valach. Spánok až do neskorého rána bolo jeho obľúbenou činnosťou. Slnko sa snažilo zo všetkých síl, no márne. Nakoniec mu však dopomohol budík, ktorý sa rozdrnčal na celú izbu a mladého chlapca konečne zobudil. Ten si pretrel oči a poobzeral sa dookola. Veru. Bola to jeho izba. Jazný znak, že včerajšiu oslavu konca prádzdnin prežil. Pozrel sa na svoj digitálny kalendár a hneď mu bolo jasné, čo sa deje. Dnes ide prvýkrát do novej školy. Nakoľko mal dobré známky, prijali ho hneď na niekoľko škôl. On si však vybral z tých všetkých možností len jednu. Ňou bolo Gymnázium Ľudovíta Štúra. A nemal to ani ktovieako ďaleko. Škola bola v Trenčíne, on tam žije. Obliekol si nohavice a košeľu, a potom sa pobral do kuchyne najesť sa. Bol veľmi rád, že sa tam dostal. Išiel tam aj jeho najlepší priateľ Denis. Aspoň tam nebude sám. On a Denis boli odjakživa kamaráti ako sa patrí. Držali spolu za každých okolností. Roman si ani nepamätal chvíľu, aby sa oni dvaja nepohodli. Ich priateľstvo bolo pevné vo všetkých bodoch.

Bolo asi osem hodín, keď Roman odchádzal a zamykal byt. Výťahom sa zviezol dole, kde ho už čakal Denis. Priateľsky ho buchol do pleca a pozdravi: "Čaves kamaráde. Dneska nám to teda začína. Tak si pohnime, nech neprídeme hneď v prvý deň neskoro." V tomto s ním musel Roman súhlasiť. Prísť hneď v prvý deň neskoro by bolo veľmi nemilé. Pomaly prechádzali ulicami Trenčína a potom sa miestným autobusom doviezli na príslušné stanovisko. Cestou debatovali o všetkom možnom. O babách, o prázdninách, o nových plánoch. Konečne boli na mieste. Prešli budovou školy a naskytol sa im pohľad na ich novú školu. Sem teda budú dochádzať ďalšie štyri roky. Miesto nebolo vôbec zlé. Dokonca na nich urobilo dobrý prvý dojem. Denis odrazu do Romana drgol. "Kukaj kámo. Tomu vravím super kočky. Cítim, že sa mi tu bude páčiť." Roman sa rozosmial a napodobnil hlas ich bývalej triednej: "Šoltés, Šoltés. Čo len z teba bude?" To sa už smiali obaja. "Poď!ˇpotiahol Denis svojho kamaráta za rukáv a doviedol ho do vestibulu, kde už boli zhromaždení študenti. Pripojili sa k nim.

Všetko sa to začalo príhovorom ich pani riaditeľky. Tá ich ako po minulých deväť rokov ich bývalý riaditeľ privítala, dala všeobecné pokyny a prvákom potom odkázala, aby sa išli pozrieť do svojich tried, aby ich potom našli. Nuž, pobrali sa naši kamaráti tam kam ich poslali. Triedu nehľadali dlho. O chvíľku sa ich tam zhromaždilo zo dvadsať. Chalanov bolo dohromady asi dvanásť. Zvyšok boli dievčatá. Vyzeralo to nádejne. Keď opustili školu a vracali sa domov, obaja kamaráti, Denis a Roman, vedeli, že začínajú ich najkrajšie roky života. Cítili, že to bude stáť za to.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu