Roman tušil o čo pôjde. Baby predsa len slovo dodržali. Bol si istý, že to bude asi prvýkrát, čo bude Denisovi pre jeho sukničkárstvo poriadne dusno. Netúžil však vidieť, čo bude nasledovať. Ponáhľal sa za Natáliou.
Keď už v triede nikoho nebolo, začala pani Jesenská debatu:
"Pán Šoltés. Máte veľký problém. Dnes sa mi prišli dve vaše spolužiačky sťažovať do kabinetu na vaše správanie. Vraj ste ich využil pre ich prednosti a s jednou z nich dokonca mal pohlavný styk. Nehovoriac už o tom, že ste sa na ňu úplne vykašľali. Čo mi k tomu poviete?"
"Ja?" začal Denis. "Tak je pravda, že si viem všimnúť pekné dievčatá. Ale to neznamená, žeby som bol schopný tak hlboko klesnúť."
"Denis. Ja tým dievčatám verím. Tie ich príbehy sa nedajú vymyslieť. Verím im všetko čo mi povedali. A buď sa mi tu priznáš po dobrom, alebo to bude riešiť naša pani riaditeľka. Vyber si."
Denis sa začal skutočne potiť. Nebol pripravený na takýto útok. Rozhodol sa predsa len vyjsť s pravdou von.
"Áno. Priznávam sa. Tie dievčatá neklamali. Všetko..." podrobne vysvetlil pani Jesenskej vzťahy, ktoré medzi nimi nastali, a ako sa na obe nakoniec vykašľal. Ona nakoniec pokývala hlavou a odvetila mu: "Budem si na vás dávať pozor. Ak budem počuť na vás už čo len jedinú sťažnosť, budem to riešiť iným spôsobom. A teraz zmiznite."
Viac počuť Denis nepotreboval. Schmatol svoj batoh a rýchlo vyšiel z triedy von.
Roman pomaly doprevádzal Natáliu pred jej dom, potom sa ich ruky rozdelili a ona prešla bránkou. Potom sa ho však spýtala. "Nechceš ísť na chvíľku ku mne? Bude nám fajn. Poď." Roman sa usmial, no pokýval hlavou. "Dnes už nie. Mám ešte niečo na prácu. Tak zajta. Ľúbim ťa"
"Aj ja ťa ľúbim. Ahoj." rozlúčila sa s ním Natálka a zašla dnu. Roman nezamieril ešte domov, no jeho cesta viedla ešte na návštevu k Zdenke. Zazvonil jej.
"Prosím"
"Ahoj Zdeni to som ja Roman. Môžeš mi prosím ťa otvoriť?"
Ozval sa signál, a Roman mohol potiahnuť vchodové dvere. Prešiel k nej dovnútra a objal ju. Hneď potom začal debatu.
"Zdeni, chcem ti povedať, že som si konečne našiel lásku svojho života. S Natálkou mi je úplne super a som šťastný, že som ju mohol poznať. Ďakujem za to aj tebe. Že si ma podporovala, a že si ma mala tak veľmi rada."
"Nemáš zač Romi. Zaslúžiš si to. Prajem ti, aby vám to vydržalo."
"Ďakujem ti veľmi pekne. Si naozaj super kamarátka. Najlepšia."
Zdenka sa usmiala a ešte raz sa objali.
"Už pôjdem. Ale uvidíme sa ešte. Mám ťa rád Zdeni."
"Ďakujem. Nápodobne. Tak sa maj dobre a ozvi sa."
Potom Roman konečne išiel domov. Bol rád, že mal okolo seba ľudí, ktorých mal tak veľmi rád, a ktorí ho sami mali nadovšetko radi. Bol to skvelý pocit.
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
cokokika
8. 5.mája 2008 21:28
jééééj, tak pekne to skončilo
4
No ja musím konštatovať že príbeh je veľmi zaujímavý že jak dlho som tu nebola tak oveľa som prišla!Čítala som to dnes celé a myslím že je to úžasne máš u mňa velký plus a hovorím že raz sa ti to hodí .. Moc dobre píšeš a vieš vystihnúť dobu aká je teraz bohužial. Úprimne romány nemám rada ani takéto príbehy ale moc si ma zaujal jak s horrormi tak aj s týmto umeleckým dielom .... Tak sa moc teším na pokračovanie x) len tak ďalej
5
je to pekne ale nechapem preco ucitelka riesi problemy ktore sa deju mimo skoly ona do toho nema co kecat maximalne keby Nataliu znasilnil v skole taketo veci ucitelia riesili ked chodila do skoly moja babka ze ich trestali za to co sa stalo dade uplne inde vonku a nie v priebehu vyucovania a v blizkosti skoly ale inak je to moc pekne tesim sa na dalsi pribeh ked toto uplne skonci
6
podla mna v tom neni nijaky problem, kde ucitelke riesi taketo veci... je to len naznak toho, ze tych ziakov mam rada a zalezi jej na nuch..k pribehu len to, ze len tak dalej a caka sa na to pokracovanie, co si oznamil...
Napíš svoj komentár