"Čo ty hovoríš na Katu? Je to fešná baba a nevyzerá ani namyslená. Myslíš, že by som mohol zaskórovať?" Roman sa na túto poznámku len pousmial a odpovedal mu otázkou:
"Čo ak má chalana?" Veru. Toto bol Denisov večný problém. Začal si s nejakou dievčinou a z tej sa potom vždy vykľula zadaná baba. Pomaly mu to liezlo na nervy.
Roman odrazu prišiel k mladej dievčine s čiernymi kučeravými vlasmi, na tvári mala čierne dioptrické okuliare, za ktorými sa na svet pozerali krásne modré oči. Na tvári jej žiaril krásny úsmev a oblečená bola v čiernom tričku a klasických, nefalšovaných, modrých rifliach.
"Ahoj." pozdravil ju. "Ja som..."
"Viem, kto si. Dávala som totiž pozor Roman. Nemám pravdu?" predbehla ho.
"Ehm... áno." dostal zo seba. To bolo prvýkrát, že si niekto zapamätal jeho meno.
"A pamätáš si aj ty ako sa volám ja?" pre zmenu venovala otázku dievčina jemu.
"É..." začal loviť v pamäti mená, no nech sa snažil ako úporne chcel, nenapadlo ho nič. Jediné čo si pamätal bolo, že sa volá na N. "Naďa?"
"Tesne vedľa!" povedala mu so smiechom. "Ja som Natália. Natália Briestonská Teší ma."
"Ach áno. Natália." povedal zahanbene. "Moc ma to mrzí. Ja akosi ale nemám poriadnu pamät na mená."
"To poznám." Opäť ho obdarila jedným z tých svojich príjemných úsmevov až sa Romanovi z toho zatočila hlava. Tá dievčina na neho vplývala veľmi pozitívne.
"Nechcela by si sa cez veľkú prestávku so mnou len tak prejsť Naty? Bolo by to fajn." spýtal sa.
"No..." začala a nahodila zamyslený výraz. "ak ma moja spolusediaca pustí a nebude sa báť, či sa mi niečo nestane, pôjdem. Jani, čo povieš?" Janke sa oči strašne smiali a rovnako sa pritrafilo, že odhalila svoj krásny biely chrup. "Tak dobre. Púšťam ťa. Ale na tvoju zodpovednosť Briestonská."
"Jasné neboj." odpovedala jej.
V tej chvíli zazvonilo a Roman si sadol k Denisovi. Tá dievčina mu neschádzala z hlavy. Tak Natália. Presne taký element by mohol vždy medzi nimi dvoma zdvihnúť náladu. Tak dobre ako po rozhovore s ňou sa už dlho necítil.
Cez veľkú prestávku si sľúbenú prechádzku Roman s Natáliou skutočne dali. Rozprávali o čomkoľvek. O rodine, škole, známkach, prázdninách a postupne sa jeden s tým druhým spoznávali. V jednom kuse sa smiali, lebo Natália mala plné vrece veselých zážitkov a zdalo sa, že nemá dno. Roman nakoniec povedal vetu, ktorú v tom momente myslel skutočne úprimne: "Som strašne rád, že som ťa mohol spoznať Naty, a rovnako, že si mojou spolužiačkou. Nie každý deň človek stretne dobrého priateľa ako si ty." Natálka sa zatvárila ako neviniatko a potom sa spýtala rovnakým hlasom. "Kto ja? Ja o tom neviem Romanko. Ty a kamarát. Musím chvíľku porozmýšľať." To jej dumanie trvalo asi 2 sekundy a potom zo seba okamžite dostala: "Si môj kamarát. Aj ja som rada, že som ťa spoznala. Je s tebou super."
Romana to zohrialo. Keď išiel toho dňa s Denisom domov, ani ho poriadne nepočúval. Informácie o tom, ako má Katka nalakované nechty, alebo dokonca (nakoľko mala oblečenú len sukňu) aké nosí nohavičky. Jeho myseľ bola upriamená len a len na Natáliu. "Vnímaš ma brácho?" spýtal sa vtedy Denis a zamával mu rukou pred tvárou.
"Sorry Denis. Ale dnes som sa spoznal s jednou super babou. Je z našej triedy. Natália Briestonská sa volá."
"Ach tá pekná černovláska." povedal Denis, čo bolo jasným dôkazom toho, že si ju všimol. "Ste kamaráti?" Roman prikývol. "Ak ste teda vy kamaráti, tak ma musíš s ňou zoznámiť. Aby sa tvoja nová kamarátka stala aj mojou." Roman opäť súhlasne potriasol hlavou. Naozaj by bolo super, keby boli trojica kamarátov. Nápad sa mu pozdával.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
michellka
16. 4.apríla 2008 16:18
RND Roman Natalia Denis trojica super kamosov
Napíš svoj komentár